X Vyplňte všetky polia.

Prihlásenie

Meno:
Heslo:

Poradňa psychológa

Registrácia | Kontakt

Prázdnota po smrti mamy

Cítim jak prázdnota stúpila do mňa,
Bolesť sa stala súčasťou dňa.
Tma moje ja obkolesila,
a moje srdce tým naplnila.
Smrť do života mi zasiahla,
Prenikla telom a zastala.
Ako sa mám s prázdnotou a bolesťou vyrovnať,
Keď sa mi už nechce ďalej pokračovať.
Ostala som stáť za sklenenou stenou,
Pozerám sa ako veci plynú vlastným smerom.
Verím, že príde čas, kedy vystúpim z vlastného tieňa,
A zasiahnem do behu života, ktorý je okolo mňa.
Jedného dňa, uzriem teplo slnka, moje oči sa otvoria
a ostane na to všetko, už len spomienka.
S.

Ahoj pani doktorka Majka,

píšem, ani neviem... Začnem asi takto, snažím sa, naozaj sa snažím vyrovnať s bolesťou, ktorá neprestáva. Moja mamina svoj 3-ročný boj s rakovinou prehrala v nemocnici 31.12.2012. Mala 57rokov. Naozaj si vybrala zvláštny deň na svoj odchod - Silvester. Deň, kedy väčšina ľudí oslavuje a raduje sa. Ležala v nemocnici celý mesiac, tak aj Vianoce boli dosť... Viem, áno, každý z nás musí umrieť, príroda stanovila jasné pravidlá. Rozum mi hovorí choď, choď ďalej! No moje srdce je roztrhané na malé kúsky. A áno, časom sa možno tie kúsky spoja, ale tá bolesť a beznádej nikdy neodídu. Hnevám sa na seba, že som neurobila viac. Vždy sa dá urobiť viac. A z našich rozhodnutí predsa plynú následky, za ktoré musíme niesť zodpovednosť.

Maminu operovali v priebehu mesiaca 3-krát na to isté – roztrhnuté tenké črevo ako následok rádioterapie. Pamätám si, keď mi lekár večer zavolal, že sa to znova roztrhlo a mamina odmieta operáciu. Doleteli sme do nemocnice so sestrou ako víchor. Lekár nám vysvetlil, že umiera a operácia jej dáva malinkú šancu. Tak sme maminu prehovorili, so slzami v očiach, aby to podpísala... Vedela, že umrie, nechcela to. Stále opakovala umriem, umriem. No my sme ju presviedčali, že nemá čo stratiť. Pozerala som jej do očí a vedela som, že to nemôže zvládnuť, že je to koniec. Ten pocit ma stále ničí. Boli to posledné chvíle. Po operácii sa už neprebrala. Ostala na prístrojoch ešte dva dni.

Nemôžem si odpustiť, že som ju nevzala domov. Mala som byť predsa s ňou. Chcela umrieť doma. Často sme sa o tom rozprávali. Rada som sa o maminu starala, v dobe liečby rakoviny ešte o to viac (keď mala 35 rokov prekonala ťažkú mozgovú porážku). Ani neviem, koľko krát som si predstavovala, aké to bude, keď sa to stane. Vždy som plakala, no vždy som z tejto predstavy či myšlienky mohla uniknúť a povedať si nie, ešte ten deň nenastal. No teraz sa predstava stala skutočnosťou. A ja ako by som ostala stáť za zatvorenými dverami, no nemôžem vyjsť von, pretože niekto zahodil kľúč. Teraz, keď tu nie je, ani neviem čo mám robiť. Zrazu je dosť času na všetko. No pre nič sa neviem nadchnúť. Cítim len tú hnusnú tupú bolesť! Chcem uveriť, že možno jedného dňa uverím v dobro, v hodnoty, krásu hviezd nekonečnosti, krásu slnka, ktoré hrá všetkými farbami, keď sa dotkne horizontu, že pocítim vôňu jarných kvetov, ktorá sa šíri nocou a budem ju vnímať ako predtým. Chcem uveriť v život, že má nejaký zmysel a že stojí zaň bojovať.

Možno sa len musím niečoho chytiť, možno len musím znovu uveriť, že jedného dňa to bude dobré, možno... No ako sa hovorí, viera je dar, a ja ju nemám. I keď kráčam ďalej mám pocit, že moja duša ostala stáť. Čas ide ďalej, s nami alebo bez nás. On si ide svojou vlastnou cestou. No so mnou je tu len to veľké prázdno a bolesť. Niekedy mám pocit, že to prázdno a bolesť ma celú pohltia a ja nebudem mať dosť síl sa tomu celému postaviť. Prosím, viem, že máte toho veľmi veľa a ja som len jedna z mnohých. No možno by mi pomohlo pár riadkov a možno nie... ja ani sama neviem. Ďakujem.

Odpoveď psychológa:

Milá Silvia,

Váš mail sa čítal veľmi ťažko. Keď som si ho prečítala prvý krát, ostalo vo mne len ticho. Žiadne slová, ktoré by bolo hodno vypovedať. Nič, čo by malo nejakú váhu v tejto Vašej situácii.... len som v tom bola s Vami potichu a vnímala Vašu bolesť a prázdno bez mamy.

Neskôr, keď som si ho čítala znova, trošku s odstupom od emócií, najsilnejšie som si uvedomila tri dôležité momenty, ktoré Vaše prežívanie straty mamy ovplyvňujú. Ten prvý a najboľavejší je fakt, že fyzicky už tu nie je. Že to, čoho ste sa tak báli keď ste sa s tým stretávali vo svojich predstavách a potom si mohli aspoň na chvíľu vydýchnuť, že to ešte nie je skutočnosť... zrazu skutočnosť je. Nemenná, definitívna. A Vy neviete nájsť cestu ako spolu s tým ŽIŤ, nie len prežívať.

Druhý moment je, že od smrti Vašej mamy uplynuli len dva mesiace. Viem, prežiť každý z tých dní v ktorých ste stratená vo svojom smútku bez nej a výčitkách, čo všetko ste mohli a mali urobiť inak, je veľmi ťažké a vnímanie času je v tomto období veľmi premenlivé... Prvé dva-tri mesiace bývajú najkritickejšie (ale je to veľmi individuálne a u niekoho to môže trvať aj oveľa dlhšie), potom sa človek postupne naučí so svojim smútkom žiť...

Zo skúsenosti viem, že práve ľudia, ktorí ostali hlboko ponorení vo svojom smútku a bolesti, ktorí pred ním neutekali a dokázali vytrpieť to, čo prináša strata milovaného človeka, sa postupne dokázali zahojiť a v istom zmysle sa zo straty uzdraviť. To neznamená, že to prázdne miesto po blízkom sa niečím zaplnilo, alebo prestalo bolieť. To zväčša navždy ostane a tak to asi má byť... hlboko nás spája s človekom, ktorého sme milovali a stratili. A – hovorím z vlastnej skúsenosti – nikdy som sa ani nepokúsila ničím ho zaplniť, je to akési „čestné miesto“ v mojom srdci – len toho človeka, ktorému patrilo. A to, ako to bolelo a niekedy bolí, pre mňa odzrkadľuje jeho dôležitosť v mojom živote. Dnes už s tým dokážem žiť, aj sa tešiť z iných vecí a vzťahov, ale ten smútok a prázdno sa tiež stali súčasťou môjho života. Prijala som ich. Patria tam tak, ako k nemu patrí smrť... Ale bol to proces Silvia, nedá sa to preskočiť. Ak ste poctivá sama k sebe, dá sa k tomu preplakať, pretrpieť a vydržať.

A ten posledný moment, ktorý Vám smútenie za mamou sťažuje, sú výčitky, ktoré máte, pretože ste mamičku „donútili“ aby sa dala operovať. Ale som si takmer istá, že keby ste boli konali inak, dnes by ste boli konfrontovaná s výčitkami, čo keď bolo mame možné pomôcť, zachrániť ju... čo keď tam nejaká šanca bola a Vy ste sa o to ani nepokúsili. Bola to ťažká voľba a Vy dnes nesiete jej dôsledky. Rozumiem, trápi Vás, že ste mamičke nesplnili jej prianie zomrieť doma. Ale keby bola doma a pozerali by ste sa na to ako zomiera, s vedomím, že ste možno nevyužili všetko čo sa využiť dalo, keby ste sa pozerali na jej utrpenie, bolo by to tiež veľmi drásajúce.

Prosím, vždy keď sa tieto výčitky ozvú, pripomeňte si, že to čo ste urobili bolo v najlepšom úmysle, že ste chceli mamke pomôcť – tak ako ste jej pomáhali po celý čas čo bola chorá. To je to, čo má skutočnú cenu: Vaša láska k nej a jej skutky. Boli ste pri nej s láskou počas celej jej choroby až do konca a vyčítať si, že ste nedokázali predvídať ktorá voľba by bola pre ňu tá najlepšia, že ste nedokázali prijať jej prianie lebo ste ju tak veľmi chceli zachrániť, to voči Vám samej nie je fér.

Silvia vydržte, potrebujte svoj čas kým sa vynoríte z jazera smútku a bolesti, kým budete znova schopná srdcom vnímať krásu a iné dary života. Teraz je naplnené smútkom zo straty, nechajte prirodzene veci bežať tak, ako sa vo Vás dejú. Nebojte sa toho, na čas Vás to vtiahlo pod hladinu, ale príde čas, keď sa vynoríte a slniečko Vás opäť zohreje.

Keby ste ma potrebovali, napíšte.


« späť

«« 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29 30 31 32 33 34 35 36 37 38 39 40 41 42 43 44 45 46 47 48 49 50 51 52 53 54 55 56 57 58 59 60 61 62 63 64 65 66 67 68 69 70 71 72 73 74 75 76 77 78 79 80 81 82 83 84 85 86 87 88 89 90 91 92 93 94 95 96 97 98 99 100 101 102 103 104 105 106 107 108 109 110 111 112 113 114 115 116 117 118 119 120 121 122 123 124 125 126 127 128 129 130 131 132 133 134 135 136 137 138 139 140 141 142 »»

Pridať na:
Pridať na Facebook! pošli na vybrali.sme.sk Vytlačiť!


Diskusia

Počet komentárov: 0

Pridať komentár:

Musíte byť prihlásený.

Prihlásenie | Registrácia