Poradňa onkopsychológa

Kontakt

Nechcem prísť o svoj život

Mám 22 rokov a som študentka medicíny. Bohužiaľ, stalo sa to, že otec ochorel na rakovinu pažeráka. Keď trpel dysfágiou a nemohol jesť, s mojím priateľom sme sa o neho starali a snažili sa žiť ako rodina – vozili sme ho ku doktorom, nakupovali, varili a upratovali mu. Žiaľ, otec mi povedal, že si na neho nedokáže zvyknúť a že mu doma prekáža. Aj mu viac krát vynadal, na čo sa môj priateľ zdvihol a odišiel. Tak som sa s otcom dohodla, že budem za ním 3-krát do týždňa chodiť sama (my s priateľom bývame spolu). Rodičia sú rozvedení, ale mama ho chodí tiež navštevovať, teda maximálne 2 dni v týždni je sám. Ale otec odo mňa chce aby som ostala doma a bola s ním. Možno to vyznie odo mňa bezcitne, ale ja s ním nechcem toľko byť, nechcem úplne prísť o svoj život. Nikdy sme s otcom nemali bohvieaký vzťah, on veľmi rád rozkazuje a ja som nechcela tráviť doma veľa času ani keď bol zdravý. Teraz som bola ochotná, ale s priateľom, ktorý ma drží nad vodou. Lenže to otec odmietol. Tak neviem čo mám robiť. Nechcem prísť o svoj život, ale nechcem si ani vyčítať, že som sa vykašľala na otca. Ďakujem za radu!

Barbora

Odpoveď psychológa:

Milá Barborka,

Váš otec sa ocitol v ťažkej životnej situácii a spolu s ním aj Vy a Vaša mama. Niekedy je pacient natoľko zdeptaný chorobou, zúskostnený svojim stavom a neistou budúcnosťou a vyčerpaný liečbou, že všetku svoju pozornosť sústreďuje len na seba a to isté očakáva aj od svojho okolia. To je na jednej strane pochopiteľné a zvýšená pozornosť a opatera chorému prináleží, na druhej strane ale, nemalo by to viesť k tomu, aby jeho najbližší preto robili kroky, ktoré im ubližujú. Nemyslím tým samotnú starostlivosť o chorého – hoci aj tá je náročná. Ale skôr manipuláciu, ktorá sa niekedy v tomto kontexte môže objaviť a ktorej nie je ľahké sa vzoprieť, lebo to môže byť vnímané ako bezcitnosť či ľahostajnosť. A súvisia s tým aj pocity viny, tak ako sa objavili u Vás. Ale podľa toho čo píšete nie sú opodstatnené. Pomáhali ste otcovi spôsobom, ktorý bol pre Vás z dlhodobého hľadiska prijateľný – teda za prítomnosti Vášho priateľa. Rešpektovali ste keď s tým nesúhlasil a zmenili ste formu pomoci. Rovnako však bude musieť Váš otec rešpektovať dôsledky, ktoré jeho rozhodnutie prinieslo.

Teraz otcovi naďalej pomáhate 3x do týždňa a vypomáha aj Vaša mama – to určite nie je nezáujem ani ľahostajnosť. Chápem, že by Váš otec potreboval viac... Ale ak nie je ochotný Vašu pomoc prijať vo forme, ktorú mu ponúkate, bude mu musieť stačiť menej. A tak, ako Vy myslíte na neho, mal by aspoň trošku myslieť aj on na Vás: veď popri veľmi náročnom štúdiu medicíny a starostlivosti o neho potrebujete čas na oddych a svoj súkromný život. Necíťte sa preto previnilo. Urobte pre otca koľko môžete, ale so zreteľom na Vaše fyzické a psychické zdravie a potreby. Nie len ako dcéra chorého otca, ale aj ako budúca lekárka sa budete musieť naučiť postarať nie len o pacienta, ale aj o seba samu, vnímať vlastné hranice v poskytovaní starostlivosti a rešpektovať ich.

P.S. Možno to otec sám časom prehodnotí a prijme, aby Vás v starostlivosti o neho mohol sprevádzať aj Váš priateľ. Verím, že mu v tom prípade vyjdete v ústrety.


« späť

«« 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29 30 31 32 33 34 35 36 37 38 39 40 41 42 43 44 45 46 47 48 49 50 51 52 53 54 55 56 57 58 59 60 61 62 63 64 65 66 67 68 69 70 71 72 73 74 75 76 77 78 79 80 81 82 83 84 85 86 87 88 89 90 91 92 93 94 95 96 97 98 99 100 101 102 103 104 105 106 107 108 109 110 111 112 113 114 115 116 117 118 119 120 121 122 123 124 125 126 127 128 129 130 131 132 133 134 135 136 137 138 139 140 141 142 »»

Pridať na:
Pridať na Facebook! pošli na vybrali.sme.sk Vytlačiť!