X Vyplňte všetky polia.

Prihlásenie

Meno:
Heslo:

Poradňa psychológa

Registrácia | Kontakt

Bolo toho na mňa priveľa

Dobrý deň, potreboval by som pomôcť. Ani vlastne neviem čím začať. Mám 36 rokov, dve deti 10 a 12 ročných chlapcov, manžela. Tento rok v máji mi zistili zhubný nádor v prsníku. Po namáhavom začiatku tohto roka ( skúšky na VŠ, nové úlohy v novej práci) som už v máji nedokázala vstať z postele, keď som mala cestovať na poslednú skúšku. Obvodná lekárka mi dala lieky na migrénu a nechala ma doma na PN aby som Si oddýchla. Kedže som bola na PN rozhodla som sa zájsť aj ku gynekológovi s hrčkou v prsníku, o ktorej som vedela už od decembra. Roztočil sa kolobeh vyšetrení, operácia, chemoterapia, ožarovanie a teraz opäť chemoterapia. Medzi týmto všetkým ochorel manžel a pred treťou chemoterapiou som ho musela odviesť do nemocnice, pretože sa už nevládal nadýchnuť. Zistili mu astmu, v nemocnici bol dokopy mesiac a mesiac doma. Stav sa mu stabilizoval a už nastúpil aj do práce. Ja som po celý čas bola síce na PN, ale kôli pôžičkám som musela chodiť aj do práce. Viem, že je to nezákonné, ale inak by sme prišli o strechu nad hlavou. Keď manžela poslali na tri týždne do Vyšných Hágov sľúbila som mu, že sa sama o všetko postarám. Mala som vymaľovať spálňu, vyhodiť starú posteľ a vyriadiť byt aby mal pripravené prostredie ako pre alergika. Lenže môj šéf mi nevyplatil mzdu, pretože som nemala dosť odpracovaných hodín. Komunikovali sme so šéfom cez maily, pretože bol na služobke a keď sa vrátil povedal mi, že pre rozdielne názory bude najlepšie keď sa rozlúčime. "Dovolil" mi ostať na maródke pokiaľ to bude nutné, ale od práce som musela odovzdať kľúče, ešte mi tam ostali aj osobné veci. Preplakala som tri dni a keď som už nedokázala nič zjesť znova prišlo ráno ako na začiatku liečby a keď som chcela vstať krútil sa mi celý svet. Znova som šla k obvodnej lekárke, ktorá mi dala lieky, ako inak, na migrénu. Keď som videla, že mi nepomôže šla som k svojej onkologičke a tá mi veľmi pomohla po psychickej stránke. Opäť som pomaly začala jesť. Cítila som sa úplne na dne, nepotrebná, neschopná... Teraz už mám nové zamestnanie a je mi lepšie. Ale keď chodím na vlak vždy sa stretnem so svojou bývalou kolegyňou a zároveň aj spolužiačkou z VŠ. Nemám ten pocit, že by som jej niečim ublížila a ona sa ani len nepozdraví, akoby som bola vzduch.Keď nastúpila k nám do práce všetko som ju musela učiť, nemala ani pojem čo je to účtovníctvo. Robila chyby, ktoré som v tichosti opravovala, nehovorila som o tom šéfovi. Veď každý z nás robí chyby. Už keď som prišla do práce po druhej chemoterapii na mňa táto kolegyňa "vyletela", že musím spraviť jedného svojho klienta lebo nám nezaplatí za služby. Bola som z toho trošku šokovaná, že mi chce rozkazovať čo mám, alebo nemám robiť. Pritom som do práce chodila večerom pre doklady a s námahou som ich doma účtovala, len aby som mala spravenú svoju prácu aj keď po chemo pre mňa bolo ťažké čo len prejsť k počítaču.

Je mi to strašne ľúto, že sa všetci z práce ku mne otočili chrbtom aj keď mi sľubovali, že mi budú pomáhať, že sa nemusím sa báť o miesto.........Neviem sa stým vyrovnať, aj keď nechcem, ale stále ma to trápi.

Daniela

Odpoveď

Milá Daniela,

máte za sebou veľmi ťažké obdobie. Fyzicky ste sa vyšťavili až na dno svojich síl, ba dokonca ani v chorobe a počas liečby ste nepoľavili - pracovali ste a snažili sa zabezpečiť vhodné prostredie pre manžela ktorý ochorel. Keď si predstavím, že ste do toho ešte museli zvládať každodennú starostlivosť o synov mám skutočne pocit, že by to aj "na koňa" bolo veľa, nie to na ženu, ktorá sa ocitla na pokraji svojich fyzických síl a podstovala náročnú liečbu.

Akoby to nebolo dosť, v čase kedy ste potrebovali najviac opory (najmä od manžela a v práci) sa Vám namiesto toho rozsypali aj tieto istoty... Chápem, že Vám je veľmi ľúto, že sa v práci takto k Vám zachovali - len Vy a tí, ktorí prežili CHT viete aké náročné je vtedy zvládať čokoľvek navyše - a namiesto aby Vás za to ocenili Vás šéf prepustil a kolegyňa sa tvári, že Vás nepozná. Hovorí to o jej ľudských kvalitách, nie Vašich. Môže Vám z toho byť smutno lebo to JE smutné, ale nesmiete sa tým trápiť a zaťažovať. Prešlo len pár mesiacov, teda pomerne krátky čas takže je to ešte stále živé, ale uvidíte, postupne to samo odoznie a prestanete sa tým zaoberať. Nevracajte sa k tomu čo bolo, pozerajte sa na to čo je teraz a kúsok dopredu. Dobre, že v tej práci už nie ste a podarilo sa Vám nájsť novú.

Čítajúc Váš mail ma však viac ako Vaša necitlivá koleˇgyňa trápi niečo iné: to ako málo myslíte na seba. Myslím, že to by mala byť teraz Vaša prvoradá úloha - usporiadať svoj život tak aby ste neboli tak veľmi vyťažená. Určiť si priority a vypustiť veci, ktoré nie sú životne dôležité. Stres a vypätie sú vaši nepriatelia a Vaše telo Vám dalo už dvakrát jasný signál, že nevládze. Staráte sa o všetkých okolo seba ale o svoje potreby len málo. Toto by ste mali zmeniť. Budem rada ak z času na čas dáte vedieť ako sa Vám to darí:)

S pozdravom

M.A.


« späť

«« 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29 30 31 32 33 34 35 36 37 38 39 40 41 42 43 44 45 46 47 48 49 50 51 52 53 54 55 56 57 58 59 60 61 62 63 64 65 66 67 68 69 70 71 72 73 74 75 76 77 78 79 80 81 82 83 84 85 86 87 88 89 90 91 92 93 94 95 96 97 98 99 100 101 102 103 104 105 106 107 108 109 110 111 112 113 114 115 116 117 118 119 120 121 122 123 124 125 126 127 128 129 130 131 132 133 134 135 136 137 138 139 140 141 142 »»

Pridať na:
Pridať na Facebook! pošli na vybrali.sme.sk Vytlačiť!


Diskusia

Počet komentárov: 1

1. evina evina 07.01.2010 13:20
Danielka, držte sa

Pridať komentár:

Musíte byť prihlásený.

Prihlásenie | Registrácia