Poradňa onkopsychológa

Kontakt

Moja mama si nechce dať pomôcť

Pani doktorka, obraciam sa na Vás prosbou o radu. Moja mama, ktorá sa lieči s onkologickou diagnózou, je teraz v položení, že ona určite zomrie a pod. Na druhej strane, silu kričať, keď sa jej niečo nepáči, alebo keď ju brat hnevá má, aj sa o všetko zaujíma. Niekedy mi to pripadá ako keby nebola chorá, ale bohužiaľ je. Odmieta psychológa, Vašu knihu tiež prečítať nechce, je strašne tvrdohlavá. Ja už nevládzem, som unavený a asi upadám do depresie. Nemám silu sa pozerať na to, ako sa nechce postaviť zoči-voči chorobe. Dnes jej volala kamarátka z nemocnice, že zomrela ich kamarátka, s ktorou chodili spolu do kostola. Mali ste to vidieť: “Ja som vám vravela, nebudem brať žiadne vitamíny, žiadne šťavy, aj tak mi nič nepomôže...“ Čo mám robiť? Mám ju nechať nech sa vybúri a potom jej dohovoriť?

Ďakujem za odpoveď

Stano

Odpoveď:

Dobrý deň, je mi ľúto, že sa Vy aj Vaša mama takto trápite. Ona svojou chorobou a strachom z toho, že zomrie, Vy z toho, ako si týmito myšlienkami zhoršuje situáciu a sťažuje ju aj vám, ktorí ju máte radi a neviete jej od týchto myšlienok pomôcť, nedokážete ju povzbudiť, aby nestrácala nádej. Keďže nepoznám diagnózu a štádium ochorenia Vašej mamy, neviem posúdiť, či sú jej obavy opodstatnené, alebo či má dobré šance na zlepšenie stavu a sama si ho takto prihoršuje. V každom prípade, počas choroby a liečby sa môžu striedať rôzne psychické stavy - od smútku, plaču, depresie, beznádeje až po hnev, pocity krivdy, poddávania sa chorobe... Cítite veľmi správne, že keď je mamina v negatívnom psychickom rozpoložení nemá zmysel jej dohovárať, presviedčať ju, apelovať... Skôr ju treba nechať, aby to dala zo seba von. Za jej správaním môže byť hnev na chorobu a možno aj na celý svet a zúfalstvo a strach, že sa z toho nedostane. Inde si to zrejme nedovolí pustiť, všetky tieto negatívne emócie, tak ste hromozvodom práve vy, jej najbližší. Pokiaľ je to možné, dovoľte jej dať to zo seba von a nehnevajte sa na ňu. Aj keď viem, že je veľmi náročné svojho blízkeho sprevádzať v takýchto náladách a vydržať to. Skúste to, ale ak sa Vám to niekedy nepodarí a stane sa, že vybuchnete a pod., nevyčítajte si to. Veď robíte maximum, čo vládzete. Takže počkajte chvíľku, kým tie najsilnejšie emócie opadnú, nechajte maminku ich vyventilovať. O ničom ju nepresviedčajte, nenúťte ju, aby bola optimistická, aby sa nevzdávala, aby skúšala možné aj nemožné... Niekedy na to chorý naozaj nemá síl. Skôr jej skúste vyjadriť len to, že chápete ako sa cíti a že v tejto ťažkej situácii stojíte pri nej. Viac pre ňu v tejto chvíli urobiť nemôžete. No a keď tieto silne emócie opadnú, tak vtedy skúste s ňou prehovoriť aj inak, skúsiť jej dodať nádej a sily. Ak by jej strachy a smútky pretrvávali, mali by ste hovoriť s jej ošetrujúcim lekárom, prípadne požiadať o psychologické alebo psychiatrické konzílium a poradiť sa, či by nepotrebovala psychofarmakologickú liečbu jej stav, aby sa takto netrápila a Vy s ňou. Možno na odporúčania lekára bude reagovať inak ako na Vaše snahy a nedovolí si tak odmietať, ako odmieta Vám.

S pozdravom M.A.


« späť

«« 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29 30 31 32 33 34 35 36 37 38 39 40 41 42 43 44 45 46 47 48 49 50 51 52 53 54 55 56 57 58 59 60 61 62 63 64 65 66 67 68 69 70 71 72 73 74 75 76 77 78 79 80 81 82 83 84 85 86 87 88 89 90 91 92 93 94 95 96 97 98 99 100 101 102 103 104 105 106 107 108 109 110 111 112 113 114 115 116 117 118 119 120 121 122 123 124 125 126 127 128 129 130 131 132 133 134 135 136 137 138 139 140 141 142 »»

Pridať na:
Pridať na Facebook! pošli na vybrali.sme.sk Vytlačiť!