X Vyplňte všetky polia.

Prihlásenie

Meno:
Heslo:

Poradňa psychológa

Registrácia | Kontakt

Choroba a komplikované vzťahy

istotne Vám takéto maily chodia dennodenne a obrovské množstvo... napriek tomu som nabrala odvahu Vám napísať s nádejou, že mi odpíšete.

Som dcéra úžasnej len 57 ročnej maminy, ktorej v novembri 2010 zdiagnostikovali nádor pľúc. Aby jej ho však mohli liečiť, lekári odporúčali odstránenie obrovskej štítnej žľazy. Nakoľko však mala veľmi vysoký tlak, operácia sa 3-krát preložila. Nakoniec sa podarila, ale mamina musí chodiť ešte na rádiojód. A čaká ju ďalšia liečba.

Celý tento čas bol veľmi ťažký, lekári jej dávali minimálne šance na prežitie. Navyše mamina vôbec nie je bojovníčka, skôr naopak. Má tiež psychické problémy, ktoré podľa mňa zhoršujú jej celkový zdravotný stav. Mám podozrenie, že trpí paranojou a strachom z ľudí. Trápi sa napríklad preto, že naši susedia nám chcú zle, že nám chodia do domu, po byte máme ploštice a pozorujú nás. Alebo že jej sestričky dávajú do jedla jed, preto neje. Alebo že ju spolubývajúce ohovárajú a podobne. Ale také veci povie len mne, pred nimi lekármi je „normálna“ a keď som sa im pokúšala vysvetliť jej problém stretla som sa už aj s postojom, že si na mamu vymýšľam, že je to úplne normálna osoba. Takáto bola už keď sme boli deti, potom bolo obdobie, kedy sa to tak neprejavovalo. Ale odkedy jej zdiagnostikovali toto ochorenie, začalo sa to odznova, v ešte väčšej miere. Zvykne tiež plakávať, že si úplne zničila život, často si vybíja nervy na otcovi, mňa a moju sestru niekedy obviňuje z toho, že my môžeme za jej chorobu.

Posledné týždne sa snaží o „pozitívne myslenie“, ale podľa mňa jej to nepomáha, lebo hoci si stále opakuje, že sa vôbec nebojí, že ona bude zdravá, viem, že tomu sama neverí.

Vidím na nej, že to celé psychicky nezvláda, myslela som, že by som ju vzala za psychológom, ale to berie, že ju chcem strčiť do „blázninca“. Vysvetľovala som je tisíckrát, že nejde o psychiatra ani nič také, ale odmieta to. A ja to nezvládam tiež, bojím sa, že mi mama zomrie. Schudla som 10kg, mávam depresie. Trápi ma tiež, že nevieme spolu komunikovať. Keď sa chcem s ňou zhovárať, buď ma hneď odmietne a treskne dvermi, alebo ma vyprovokuje k tomu, aby sme sa pohádali. Keď je „zlá“ snažím byť ticho a chápať ju, ale niekedy ma tak hrozne provokuje, že mi úplne rupnú nervy a buď sa s ňou pohádam, alebo ujdem.

Neviem ako jej pomôcť, ako jej byť oporou. Obidve sme plné strachu a rán z minulosti a namiesto lásky k sebe sa ukrývame za hnev a hádky. Moja sestra, hoci je staršia, je veľmi labilná a ani nie je doma pri nás. Stále by len plakala a nedokáže byť s mamou ani sama v miestnosti. Ešte aj ju musím často krát držať nad vodou. A otec je chorý.

Som už zúfalá a mama určite tiež. Za akúkoľvek radu Vám budem nesmierne vďačná Darina.

Odpoveď:

Dobrý deň,

chápem, aké pre Vás ťažké situáciu zvládnuť a aká zúfalá sa vo chvíľach, kedy sa Vám to nedarí, cítite.

Psychický stav Vašej mamy je podmienený viacerými faktormi. Jej podráždenosť, výbuchy hnevu či obviňovanie okolia sú z časti určite dôsledkom toho, že si uvedomuje závažnosť svojho ochorenia, má strach z toho čo s ňou bude a samotná liečba je tiež veľká záťaž na psychiku. Avšak podozrievavosť až paranoja ktorú popisujete – najmä ak sa objavovala aj v minulosti – je vážny psychický problém a bolo by potrebné ho konzultovať so psychiatrom, pretože sa môže zhoršovať. Pokiaľ má zábrany navštíviť psychiatra Vaša mama, mali by ste za ním zájsť aspoň Vy, aby Vám povedal, čo pre mamu môžete urobiť, ako na jej prejavy/podozrenia(,ktoré môžu byť podmienené aj vystupňovanou úzkosťou a psychickou záťažou) čo najvhodnejšie reagovať. Potom môžete s vyjadrením psychiatra a jeho odporúčaniami zájsť za jej onkológom, možno skôr bude otvorený k tomu, aby to vzal vážne a Vašu mamu posmelil v rozhodnutí vyhľadať odbornú pomoc. Je šanca, že od svojho lekára by to inak prijala ako od Vás.

A teraz k Vašim reakciám, z ktorých ste nešťastná a trpíte pocitmi viny, že na niektoré nálady a reakcie Vašej mamy reagujete nevhodne, pretože by ste jej chceli byť čo najlepšou oporou.

V prvom rade je dôležité, aby ste prijali, že aj Vy máte svoje hranice a neobviňovali sa za to, že niektoré situácie nezvládate. V psychickej vyčerpanosti – v ktorej ste Vy aj Vaša mama – je všetko ešte ťažšie zvládnuť a naše reakcie ešte ťažšie ovládame. Navyše, ak ste mali aj v minulosti s mamou problémový vzťah a škrípalo to medzi vami v komunikácii, je zrozumiteľné, že v stresovej situácii, akým je onkologické ochorenie a jeho liečba sa to stáva tiež, možno ešte vo väčšej miere. Navyše ste v tom s mamou sama – sestra to nezvláda, otec má svoje zdravotné problémy. Nechcite teda od seba viac, než ste schopná zvládnuť.

Skúste si všímať najmä tie situácie, ktoré zvládate, nie tie, kedy to nejde. Chvíľky, kedy je to medzi Vami a maminou v poriadku. Skúste si všímať, čo je rozdiel v situáciách, kedy to ide a kedy nie. Kedy možno mama lepšie reaguje na to čo jej poviete a kedy horšie? Čo sú témy, ktoré ju dráždia, ktorým sa možno treba vyhnúť?

Pokiaľ však budete cítiť, že situácií, kedy to nezvládate pribúda a aj sama so sebou máte stále väčší problém, aj pre seba by ste mali vyhľadať odbornú pomoc. Alebo minimálne mať niekoho, pri kom sa môžete odventilovať, komu sa môžete posťažovať.

Tiež sa treba zmieriť s tým, že pomôcť môžeme len toľko, koľko nám ten druhý dovolí. Preto ak Vaša mama nevie či nechce to čím sa jej snažíte pomôcť prijať, neostáva Vám iné len rešpektovať to. V čomkoľvek, o čo sa snaží a má pocit, že jej to pomáha, ju podporujte (či je to pozitívne myslenie, prechádzky alebo čokoľvek iné. Nie je tu tak dôležitý výsledok - teda napr. či naozaj myslí pozitívne, alebo sa o to len pokúša - ako to, že sa o niečo snaží. Že nezostane pasívne ležať v posteli. Oceňte ju za to, že sa o niečo snaží).

A ešte jedna dôležitá vec: niekedy máme svoju vlastnú predstavu o tom, čo by tomu druhému pomohlo. Dávame v dobrom úmysle rady, ale málo počúvame čo cíti on, čo potrebuje. Alebo si neuvedomíme, že to, čo by bolo podľa nás pre druhého najlepšie, on jednoducho urobiť nedokáže, nezvládne. A tým sa napätie a pocit nepochopenia na oboch stranách len stupňuje.

Možno by to chcelo aby ste niekedy len počúvali, čo Vám mama hovorí. Aby ste jej nedávali dobre mienené rady, ak si ich nepýta, neoponovali jej ak to nie je nevyhnutné (teda nie je to niečo, čo ohrozuje jej zdravie, život). Spýtali sa jej, čo by jej v ten deň urobilo radosť, čím by ste jej mohli pomôcť (niekedy malé skutky ukazujúce náš záujem a pozornosť sú viac ako tisíc slov). Skúste tiež jej obvinenia nebrať tak osobne a vnímať ich skôr ako výkriky zúfalstva, pocitu krivdy, že musela ochorieť práve ona a kto za to môže (Vy samozrejme nie!).

Viem, je to veľmi ťažké a nie vždy sa to dá. Ale skúste to aspoň vtedy, keď to ide. Keď však prídu situácie, kedy toho bude na Vás priveľa, chráňte samu seba a nevyčítajte si, že ste zlyhali. Preto, že Vy ste zdravá a Vaša mama chorá, nemusíte vládať zvládnuť úplne všetko. NEVYČÍTAJTE NIČ SEBE A NEVYČÍTAJTE NIČ ANI VAŠEJ MAMINE. Vždy si zopakujte, že sa snažíte najviac ako viete, že robíte, čo je vo Vašich silách (rovnako ako Vaša mama). A skúste sa tešiť z tých chvíľok, kedy je to medzi vami fajn.

Samozrejme, kedykoľvek v budúcnosti sa môžete obrátiť znova aj na mňa

Prajem Vám aj mamičke veľa síl

M.A.


« späť

«« 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29 30 31 32 33 34 35 36 37 38 39 40 41 42 43 44 45 46 47 48 49 50 51 52 53 54 55 56 57 58 59 60 61 62 63 64 65 66 67 68 69 70 71 72 73 74 75 76 77 78 79 80 81 82 83 84 85 86 87 88 89 90 91 92 93 94 95 96 97 98 99 100 101 102 103 104 105 106 107 108 109 110 111 112 113 114 115 116 117 118 119 120 121 122 123 124 125 126 127 128 129 130 131 132 133 134 135 136 137 138 139 140 141 142 »»

Pridať na:
Pridať na Facebook! pošli na vybrali.sme.sk Vytlačiť!


Diskusia

Počet komentárov: 0

Pridať komentár:

Musíte byť prihlásený.

Prihlásenie | Registrácia