X Vyplňte všetky polia.

Prihlásenie

Meno:
Heslo:

Poradňa psychológa

Registrácia | Kontakt

Môj svokor odmieta akúkoľvek psychickú podporu, ale sám to nezvláda...

Môj svokor má 59 rokov a niekoľko rokov sa lieči s rakovinou. O čo presne ide neviem, viete som len nevesta (25rokov, „mladá-blbá“) a nie je jednoduché o tom v rodine rozprávať. Viem ale, že je to vážne. Predtým podnikal a po zistení choroby ostal doma na dôchodku a presťahovali sa na dedinu. Krátko na to sa jeho ochorenie zhoršilo, nič nevládze, je veľmi slabý. Nevychádza von medzi ľudí (veľa ich tam ani nepozná) a nevyjde ani na záhradu. Svokra ešte pracuje takže je cez deň sám, ale ona mu všetko nachystá. Jediná odmena za jej snahu je, že jej povie "je to slané, mastné, bez chuti" – a zje len veľmi málo. Pritom varí podľa receptov pre pacientov s rakovinou. Z môjho pohľadu sa svokor až príliš opúšťa a šetrí. Ja viem, je zle súdiť človeka keď som to sama nezažila a každý sme iná povaha. Vidím ale, ako sa manžel a svokra snažia vyhovieť mu a nič mu nevie ulahodiť. Niekedy sa mi zdá, ako keby nás trestal zato, že my sme zdraví a on chorý, tak musíme robiť, čo on povie. Všetci to tolerujú a boja sa mu niečo povedať.

Posledné dni sa jeho stav ešte zhoršil, chce ísť ležať do nemocnice lebo vraj doma nedostane toľko opatery ako tam. Pravda je, že po chemoterapii nedokáže jesť, pretože má plné ústa vyrážok. Ale mám pocit, že by nejedol ani keby mohol. Myslím, že je v štádiu, kedy si uvedomil, že už nebude zdravý a nič nebude ako pred chorobou. A nevie sa s tým zmieriť. Odmieta však pomôcť po psychickej stránke a trpia tým všetci. Keď som mu povedala, že nech sa pozrie na vašu stránku, tak mi povedal, že načo. Vraj ľudia čo mali takú istú rakovinu ako má on sa dožili najviac 2 roky a on už ju má 2,5 roka tak vie čo ho čaká. Prosím vás o pomoc pre neho aj pre nás.

Martina

Odpoveď

Dobrý deň, pani Martina,

vždy je pre rodinu veľmi náročné, keď má pacient počas liečby či po nej psychické ťažkosti a vyhýba sa vyhľadaniu odbornej pomoci. Má to potom dopad na celú rodinu. Na svokrovom zdravotnom aj psychickom stave sa podpisuje súčasne podpísalo viacero vecí: postupujúce ochorenie, liečba, ktorá vyčerpáva telesne aj duševne a jej dôsledky. Ako píšete, predtým bol svokor aktívny a teraz nemôže pracovať, musel ostať na dôchodku. To je veľká zmena, s ktorou nie je ľahké sa vyrovnať. Navyše sa presťahovali na dedinu – ďalšia zmena, ktorá možno celkom nesplnila očakávania. V chorobe nie je ľahké prispôsobiť sa novému prostrediu a nadviazať nové kontakty. Keďže je svokor celkovo veľmi slabý, nevládze vykonávať takmer žiadne aktivity a dni trávi v podstate sám. To musí byť pre človeka, ktorý bol zvyknutý pracovať a pohybovať sa medzi ľuďmi veľmi deprimujúce. Samozrejme, že niekto v rodine musí aj pracovať, chcem vám len priblížiť, že to s čím sa musí vyrovnať určite nie je ľahké. Každý sme iná osobnosť, každý máme rozdielnu schopnosť zvládať takéto ťažké životné situácie a nie je to len o tom či sa snažíme alebo nie. Niekto je väčší bojovník, iný takúto situáciu zvláda ťažšie a niekedy jednoducho dochádzajú sily aj viera.

Vaše pozorovanie, že má svokor tendenciu akoby trestať vás rodinu za to, že vy ste zdraví zatiaľ čo on nemôže žiť normálny život, môže byť opodstatnené. Zúfalstvo a bezmocnosť chorého sa môže premietnuť aj do takýchto prejavov. Dôležité je však uvedomiť si, že to chorý zväčša nerobí naschvál ani vedome. To samozrejme neznamená, že to máte znášať a podporovať ho v tom. Je dôležité vymedziť si svoje hranice a nerobiť úplne všetko o čo chorý zažiada. Inak sa vyčerpáte ešte viac ako je to nutné úplne všetci. A je dôležité, aby aj chorý sám vykonával nejaké aktivity, ak je pasívny fyzicky upadá aj psychicky – a naopak. Problém však je ak skutočne nevládze... V prvom rade považujem za dôležité nájsť odpoveď na otázku PREČO je svokor taký slabý. Je to dôsledok postupujúceho ochorenia? Je to prechodná reakcia na silnú liečbu? Alebo je to nedostatočným prijímaním potravy spôsobeným aftami v ústach? (tu by možno skutočne pomohol pobyt v nemocnici a infúzie, kým svokor troška nezosilnie). A v neposlednom rade, nie je jeho slabosť a pasivita prejavom depresie ako dôsledku neschopnosti vyrovnať sa s postupujúcim ochorením? Na tieto otázky je potrebné hľadať odpoveď u svokrovho onkológa a tiež vyhľadať pomoc psychológa/psychiatra.

A ako by ste mali na svokrovu „pasivitu“ reagovať vy, rodina? Niekedy je naozaj ťažké nájsť tú správnu mieru v tom, koľko toho nechať na pacienta samého a koľko mu pomáhať. Navyše, výkonnosť a chuť na nejakú aktivitu u chorého mení v závislosti od jeho zdravotného stavu. Hlavná zásada asi je, že by sme nemali robiť za chorého to, na čo si trúfa on sám. A do tej miery, v akej mu to jeho celkový stav umožňuje, ho podporovať v tom aby nejaké aktivity vykonával.

Ešte by som sa chcela pristaviť pri trpkom konštatovaní svokra, že je zbytočné vyhľadať na našej stránke pomoc, keďže s jeho diagnózou sa žije dva roky a on už žije dva a pol. Toto jeho vyhlásenie jednak môže poukazovať na to, aký sám sa so svojim ochorením cíti, ale ukazuje tiež, aký negatívny môže byť dopad štatistických dát na chorého. Vysvetlite svokrovi, že to, že priemerná dĺžka prežitia s jeho diagnózou je dva roky neznamená, že on s ňou nemôže žiť dlhšie. Viac si o tom môžete prečítať v júlovej téme mesiaca.

Pozdravte odo mňa svokra, príďte spolu na naše skupinové stretnutie pacientov a vyhľadajte odbornú pomoc.

M.A.


« späť

«« 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29 30 31 32 33 34 35 36 37 38 39 40 41 42 43 44 45 46 47 48 49 50 51 52 53 54 55 56 57 58 59 60 61 62 63 64 65 66 67 68 69 70 71 72 73 74 75 76 77 78 79 80 81 82 83 84 85 86 87 88 89 90 91 92 93 94 95 96 97 98 99 100 101 102 103 104 105 106 107 108 109 110 111 112 113 114 115 116 117 118 119 120 121 122 123 124 125 126 127 128 129 130 131 132 133 134 135 136 137 138 139 140 141 142 »»

Pridať na:
Pridať na Facebook! pošli na vybrali.sme.sk Vytlačiť!


Diskusia

Počet komentárov: 0

Pridať komentár:

Musíte byť prihlásený.

Prihlásenie | Registrácia