Poradňa onkopsychológa

Kontakt

Mám strach, že sa opustí

Keď sa môj priateľ dozvedel, že má rakovinu, zvládal to statočne (aspoň navonok, nevidela som do jeho vnútra ako sa cíti, čo prežíva). Aj sme sa rozprávali o tom čo bude, ak... Vždy som mu bola oporou, aj som mu povedala ako strašne veľa pre mňa znamená, že ho milujem a nedokázala by som ho kvôli chorobe opustiť. Ale vidím, že sa trošku zmenilo jeho správanie ku mne: už mi ani nehovorí, že bol u lekára na vyšetrení a čo mu povedal, len preto, aby ma nezaťažoval. Povedala som mu, že ma tým nikdy nezaťažuje, som tu predsa pre neho. Viem, že má teraz naplánovanú operáciu. A viem, že ho veľmi trápi čo bude ďalej. Povedal, že bude navždy kripel, invalid. Nechcem aby tak o sebe rozprával, povedala som mu, že nemôže za svoje zdravotné problémy a že nebude kripel a ja budem celý čas stáť pri ňom. Má tiež strach z toho, že sa bude treba o neho po čase starať. Povedala som mu, že ak budem ja tá, ktorá sa bude o neho starať, budem veľmi rada, pretože som tu pre neho aj v dobrom aj v zlom. Na to mi odpovedal, že som krásna, mladá žena, tak prečo by som sa zaväzovala k niečomu takému? Povedala som mu, že ho veľmi milujem a veľmi mi na ňom záleží, preto chcem byť pri ňom a nikdy by som nemala srdce sa naňho vykašlať, odkopnúť ho, pretože má zdravotné problémy. Bojím sa o neho, že sa opustí a nebude bojovať, i keď mi dávnejšie povedal, že keby ma nemal, už by sa opustil a prehrával by boj s chorobou... Prosím o radu ako mu pomôcť to prekonať. Ďakujem veľmi pekne. Nela

Odpoveď psychológa:

Milá Nela,

nepíšete ako dlho sa Váš priateľ lieči, pravdepodobne však nejde o týždne ani pár mesiacov... A keďže liečba onkologického ochorenia trvá dlhý čas, je veľmi náročná nie len pre telo, ale aj psychiku chorého (a samozrejme aj jeho najbližších). Chorý prechádza rôznymi psychickými fázami (popieranie ochorenia, hnev až agresia, smútok až depresia, úzkosti a iné...), zmenami, emočnými turbulenciami. To čo jeden týždeň zvládne, môže pre neho na ten ďalší byť nezvládnuteľné. To čo dlhodobo zvládal dobre sa v nejakom období zrazu môže zlomiť, lebo mu dôjdu sily, alebo preto, že výsledky liečby nie sú také, ako by očakával. Ale potom zasa príde obdobie kedy je lepšie... A takto rôzne, v závislosti aj od zdravotného stavu, liečebného protokolu či úspešnosti liečby, sa to strieda. To isté platí aj o prežívaní najbližších pacienta: nielen, že sa musia vyrovnávať so svojimi vlastnými obavami a starosťami, ale ešte tu chcú byť na 100% pre svojho blízkeho, podporovať ho, pomáhať mu najviac ako sa dá. To je veľmi vyčerpávajúce. A často krát, nech robia čo robia, chorému aj tak nie je dobre. To však neznamená, že oni niečo robia zle... Teda aj keď má priateľ vo Vás veľkú oporu a aj vďaka Vám to všetko zvláda aspoň tak, ako to zvláda, neznamená to, že nemôžu prísť stavy alebo obdobie, kedy všetko na neho padá, nevládze, má chuť to vzdať atď. Keby ste tam neboli a nepodporovali ho, možno by sa to stalo oveľa skôr, alebo vo väčšej miere. Meradlom efektívnosti Vašej pomoci v tomto prípade nemôže byť priateľova psychická vyrovnanosť či spokojnosť, pretože tie sú závislé od mnohých faktorov týkajúcich sa ochorenia a liečby. Vždy keď budete pochybovať o tom, či priateľovi vôbec pomáha to čo sa pre neho snažíte robiť, pripomínajte si, že určite áno a bez toho by to bolo pre neho ešte ťažšie. Pretože tak to určite je. Nemajte však na seba príliš vysoké nároky (ako by ste mali vedieť urobiť pre neho viac, lepšie atď.) a na priateľov psychický stav príliš veľké očakávania (ako by mal byť spokojnejší, viac Vám dôverovať, so všetkým sa zveriť, atď.) Pretože niekedy aj keď robíme všetko čo môžeme a robíme to dobre, neznamená to, že to vyrieši problém v jeho celosti.

To najdôležitejšie jednoznačne robíte - ste pri ňom a podporujete ho. V tom pokračujte ďalej. Skúste nebrať osobne keď všetky svoje pocity a obavy nechce preberať s Vami – ako muž sa cíti oslabený, je pre neho ťažké prijať, že ho vidíte v jeho bezmocnosti a slabosti. Je super, ak Vám to nerobí problém a milujete ho takého aký je, to ale neznamená, že ak to tak cítite Vy, Vášho priateľa to prestane trápiť. On má k tomu svoje pocity a tie treba rešpektovať a chápať. A tak, ako mu pomôže pri ich zvládaní Vaše uistenie, že ho milujete stále rovnako, mu pomôže aj Váš rešpekt k jeho pocitom, napríklad že sa napriek tomu cíti ako partner pre Vás neprimeraný, alebo že s Vami nechce hovoriť o všetkom čo prežíva. Priateľove odmietavé reakcie či pochybnosti akú hodnotu pre Vás môže on, „kripel“, mať, súvisia s rozpadom jeho istôt, ktoré doteraz živote mal a s pochybnosťami o vlastnej budúcnosti. O tom, či sa vylieči a možno aj o presvedčení, ktoré je v našej spoločnosti všade potvrdzované: že len silní a úspešní majú skutočnú hodnotu. Vy máte šancu priateľovi dokázať, že sila a úspech v živote majú mnoho rozmerov a podôb, nie len zdravé telo... Ale potrebuje čas na to, aby to spracoval a prijal.

Trpezlivo teda pokračujte v tom čo robíte, robíte to dobre. Buďte pre priateľa oporou, dávajte mu uistenia o Vašej láske, ale zároveň aj slobodu cítiť sa ako sa cíti a hľadajte pre neho aj pre seba rôzne zdroje podpory a pomoci. Ponúknite mu, že by sa možno o tom mohol porozprávať s niekým iným, aby sa s tým netrápil sám. A to isté by ste mali urobiť aj Vy (vlastne ste to aj urobili, keď ste mi napísali – čo je dobre). Ak máte pocit, že priateľ na tom po psychickej stránke v poslednom období nie je dobre a navyše ho čaká operácia, môžete mu navrhnúť aj podporu psychológa, ktorý mu pomôže týmto náročným obdobím prejsť.

A ešte jedna dôležitá vec, na ktorú často zabúdame (ako som takmer teraz zabudla aj ja:): PÝTAJTE SA Vášho priateľa čo by mu od Vás pomohlo, čo je pre neho to najlepšie, alebo čo by možno potreboval inak. Tu totiž často – hoci v najlepšom úmysle – robíme chybu: uviazneme vo svojej vlastnej predstave o tom, čo ten druhý potrebuje v danej chvíli. A nemusí to tak byť. Možno by sme to potrebovali my keby sme boli v jeho situácii, ale to neznamená, že to potrebuje on. Možno Váš priateľ prechádza obdobím, kedy si potrebuje v sebe „upratať“, je viac sám v sebe, bilancuje, vyrovnáva sa s tým čím prechádza atď. a nie je toho veľa čo dokáže prijať zvonka, alebo riešiť ako sa cíti vo Vašom vzťahu. Ak je to tak, rešpektujte to. Povedzte mu, že sa chcete pokúsiť vyjsť mu v ústrety vo všetkom čo by mu mohlo pomôcť, aj keď s niektorými jeho názormi sa nestotožňujete a cítite to inak. Nejde o to aby ste potlačili seba a svoje názory, tie mu určite povedzte, ale ani jeho netlačte do niečoho, kde on sa v tejto chvíli necíti byť, alebo potrebuje niečo iné.

Môžete mu tiež ponúknuť našu stránku www.onkopacient.sk, je tam množstvo informácií a aj chat pre pacientov a rodinných príslušníkov. Pokiaľ by ste Vy sama chceli o tom, čo Vás trápi, hovoriť viac, radi Vás privítame na skupine pre pacientov a rodinných príslušníkov, ktorá sa koná cca raz za 6 týždňov v Bratislave a Zvolene.

A tiež Vám odporúčam kúpiť si knihu Keď do života vstúpi rakovina - je tam celá časť venovaná problematike ochorenia partnera rôzne užitočné odporúčania pacientov aj psychológa. Držím Vám obom palce!


« späť

«« 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29 30 31 32 33 34 35 36 37 38 39 40 41 42 43 44 45 46 47 48 49 50 51 52 53 54 55 56 57 58 59 60 61 62 63 64 65 66 67 68 69 70 71 72 73 74 75 76 77 78 79 80 81 82 83 84 85 86 87 88 89 90 91 92 93 94 95 96 97 98 99 100 101 102 103 104 105 106 107 108 109 110 111 112 113 114 115 116 117 118 119 120 121 122 123 124 125 126 127 128 129 130 131 132 133 134 135 136 137 138 139 140 141 142 »»

Pridať na:
Pridať na Facebook! pošli na vybrali.sme.sk Vytlačiť!