Pre rodinných príslušníkov
KontaktAko byť chorému v jeho prežívaní oporou
Najlepší spôsob ako byť chorému počas ochorenia a liečby oporou je byť mu nablízku, otvorený jeho potrebám. Brzdite vlastnú predstavu o tom, čo chorý potrebuje. Nebuďte príliš iniciatívni a nevnucujte mu niečo, čo sám nechce, alebo na čo nie je pripravený (týka sa to napríklad informácií o ochorení a liečbe, rôznych diét, návštev u liečiteľov a pod.), rešpektujte jeho tempo a spôsob akým sa s ochorením vyrovnáva. Vaša prílišná aktivita môže chorého nielen unavovať, ale môže v ňom aj prehlbovať pocity vlastnej nemohúcnosti.
Častokrát je za takouto nadmernou aktivitou naša vlastná úzkosť zo situácie, v ktorej sa chorý ocitol. Môcť čokoľvek urobiť, zorganizovať či vybaviť, je ľahšie ako pocit, že stojíte s prázdnymi rukami a čakáte ako liečba dopadne. Ak neviete, čo máte robiť, ako reagovať, nehanbite sa ukázať chorému svoju neistotu a bezradnosť. Najviac sa osvedčujú úplne jednoduché vety: Chcem ti pomôcť, ale neviem ako. Povedz mi, čo potrebuješ. Každá vaša snaha je prejavom záujmu a to je pre chorého liekom samo o sebe. Niekedy je menej viac. Ak ste chorému oporou a ak ste pripravení poskytnúť mu to, čo potrebuje, robíte to najviac, čo urobiť môžete.
Je ťažké znášať s chorým jeho neistotu, obavy či smútok. Keď nevieme, čo robiť, ako reagovať, môžeme skĺznuť k tomu, že začneme chorému jeho pocity a obavy vyvracať. Lenže tým jeho pocity neprestanú existovať a takéto „utešovanie“ len zriedka kedy pomôže. Skôr v chorom môže vzbudiť pocit, že ho nechápete. Stačí, ak dokážete počúvať, dať najavo svoj záujem, podporu, povzbudenie a ochotu pomôcť, ak pomoc potrebuje.
Pozor na obdobie po ukončení liečby. Keď je pacient z najhoršieho vonku, nezriedka rodina či priatelia majú tendenciu poľaviť v pozornosti a podpore. Každý sa vráti k svojim povinnostiam, záľubám a rekonvalescent zostáva sám. Keďže ide o náročné obdobie opätovného zaraďovania sa do života, prípadne vyrovnávania sa so zmenami, ktoré choroba priniesla, vaša podpora a záujem sú stále dôležité, nepoľavujte v nich.
Pokiaľ si všimnete, že sa chorý uzatvára do seba, je smutný, sklesnutý, bez záujmu o čokoľvek, alebo že sa iným spôsobom odlišuje od svojich predchádzajúcich prejavov, pravdepodobne trpí psychickými ťažkosťami a potrebuje pomoc.
Niekoľko rád ako na takéto signály reagovať:
- Netvárte sa, že nič nevidíte. Niekedy máme tendenciu nereagovať na emočne náročné situácie, ako keby tým, že ich ignorujeme, mali prestať existovať. V skutočnosti je za tým obava, že ich nezvládneme alebo budeme nevhodne reagovať. Ak budete u svojho blízkeho, ktorý je chorý, ignorovať depresiu, tá sa môže prehĺbiť, a ten, koho sa týka, bude trpieť pocitom, že vám na ňom nezáleží. Najbližšia rodina a priatelia sú pre pacienta počas liečby jedným z mála pevných a svetlých bodov, ktoré mu pomáhajú toto obdobie zvládnuť.
- Buďte nablízku a počúvajte, čo potrebuje chorý vyjadriť. Počúvajte nielen ušami, ale najmä srdcom. A nezabúdajte, že aj ticho vie veľa povedať. Nebojte sa nechať ho „rozprávať“.
- Hovorte s chorým o jeho pocitoch a náladách. Pýtajte sa ho, čo by mu mohlo pomôcť zmeniť jeho stav. Vysvetlite mu, že jeho psychické rozpoloženie nie je nutným sprievodným javom ochorenia a že existujú spôsoby, ako nájsť úľavu od tohoto stavu. Ak sa bráni, alebo je k vášmu návrhu apatický, nevzdávajte sa a hľadajte vhodný okamih, kedy mu pomoc znova ponúknete.
- Dôležité je venovať pozornosť zmenám v správaní, len čo sa objavia. Čím dlhšie ostanú nepovšimnuté a nebude sa s nimi nič robiť, tým viac sa prehĺbia a bude náročnejšie ich odstrániť. Reagujte hneď pri prvých príznakoch depresie.
- Hovorte aj o svojich pocitoch. Určite nie je vhodné povedať chorému čokoľvek a kedykoľvek, ale nezakrývajte celkom svoje prežívanie a hovorte o ňom s chorým primerane jeho fyzickému a psychickému stavu. Dáte tým aj jemu väčšiu slobodu prejaviť vlastné pocity.
Kedy uvažovať o odbornej pomoci
- Keď chorý trpel vážnejšími psychickými ťažkosťami už pred ochorením. V takom prípade by záťaž z ochorenia a liečby mohli viesť k dekompenzácii (zhoršeniu jeho psychického stavu).
- Keď je chorý plačlivý, úzkostný, napätý, keď stráca záujem o dianie okolo seba, má problémy s udržaním pozornosti a rozhodovaním a pod.
- Keď si u chorého všimnete striedanie nálad od depresie až k opačnému extrému - keď prekypuje energiou, pričom tieto nálady nie sú podmienené tým, čo sa deje v jeho živote (môže ísť o manicko-depresívne ochorenie, ktoré treba odborne liečiť).
- Keď už žiadny podnet nedokáže náladu chorého nijako ovplyvniť, či zmeniť.
- Keď chorý hovorí o tom, že chce ukončiť svoj život a má samovražedné sklony a nálady.
Ako postupovať
- Informujte ošetrujúceho lekára pacienta, aby mohol posúdiť, či je depresia reakciou na chorobu, alebo dôsledkom liečby, ktorú pacient dostáva. Pre pacienta býva často najschodnejšie, ak vyšetrenie u psychológa či psychiatra navrhne ošetrujúci onkológ. Jeho odporúčanie bude mať pre chorého svoju váhu a každý odborník ho bude s rešpektom akceptovať.
- So súhlasom chorého môžete vyhľadať pomoc psychológa alebo psychiatra i priamo. Ak chorý nesúhlasí, ale vy máte pocit, že situáciu nezvládate, môžete o problémoch hovoriť s ošetrujúcim lekárom alebo psychológom, či psychiatrom vo vlastnom záujme.
