Poradňa onkopsychológa
KontaktOpantáva ma strach a smútok
Som onkologická pacientka. Nedávno som ukončila liečbu a snažím sa zaradiť späť do života. Nie je to vôbec ľahké, ale pasujem sa s tým ako najlepšie viem. Nedávno som sa však dozvedela, že zomrela kamarátka, ktorú som spoznala a liečila sa s ňou v nemocnici. Veľmi ma to zasiahlo. Bola to mladá a silná osôbka. A keď som ju videla pred pár mesiacmi bola v pohode ako ja teraz a zrazu, behom pár mesiacov, sa všetko zmenilo a už tu nie je. Odvtedy ma zviera strach a úzkosť, že čo keď zomriem aj ja. Jej choroba začala nevinnou cystou a skončilo sa to takto... Potrebujem sa posunúť ďalej, nemyslieť na zlé veci, už nikdy nechcem zažiť to čo predtým. Ale akosi sa neviem pohnúť dopredu. Keď sa dozvedám o ľuďoch, ktorí ochorejú na túto diagnózu, opantáva ma strach a smútok. Neviem nájsť nič čo by ma potešilo. Veľa teraz myslím na to, aký je život krátky a zároveň aj trpký...
Odpoveď psychológa:
Správa o úmrtí Vašej kamarátky a spolupacientky prišla pre Vás vo veľmi náročnom období. Jednak ste tesne po ukončení liečby – tá organizmus vyčerpá nie len fyzicky, ale aj psychicky. Náročné je aj samotné zaraďovanie sa späť do „normálneho života“ – do práce, medzi zdravých ľudí ktorí nevedia čím ste si prešli, atď. K tomuto sa v období po ukončení liečby u pacientov často pridávajú intenzívne obavy, že sa ochorenie môže znova rozvinúť, keďže liečba už skončila. Toto všetko práve prežívate... Chcete sa zaradiť späť do normálneho života, ale tá radosť a ľahkosť nie a nie prísť. Chcete veriť, že choroba je za vami a zrazu sa k vám dostane „jóbovka“, že niekto kto prešiel liečbou tak ako Vy, kto bol mladý a odhodlaný ako Vy a zdalo sa, že ochorenie zdolal, napokon mu podľahol. Je to desivá konfrontácia s tvrdou realitou, ktorá Vám berie aj tak nie dosť pevnú pôdu pod nohami. Na druhej strane, to, že zomrela vaša kamarátka, to, že zomierajú aj iní ľudia na rakovinu, nehovorí nič o tom ako to bude vo vašom konkrétnom prípade. Vaša kamarátka sa liečila s inou diagnózou. Jej ochorenie mohlo byť v inom štádiu a reakcia jej organizmu iná ako vaša. Tým Vás nechcem presviedčať, že sa vám ochorenie nemôže vrátiť. To neviem ja, ani Vy, ba dokonca s istotou ani lekári. Istá miera neistoty sa kvôli tomu stane vo väčšej alebo menšej miere súčasťou vášho života – neostáva Vám iné než ju prijať a naučiť sa s ňou žiť. Ale časom sa to bude meniť – čím dlhšie budete od ukončenia liečby, tým môžu byť obavy menej intenzívne či časté (hoci je to veľmi individuálne...). Budú aj obdobia (napr. pred kontrolou, alebo keď sa objaví akýkoľvek zdravotný problém), kedy sa môže opäť zosilniť, ale po čase znova opadne. Neviete v tejto chvíli ako sa Váš stav vyvinie. O to dôležitejšie je aby ste sa zamerali na to čo je vo Vašom živote TU a TERAZ. Vaša spolupacientka zomrela, ale Vy ste TU. Snažte sa presmerovávať svoje myšlienky sem: na to, čo chcete vo svojom živote urobiť. Čo chcete zmeniť, čo chcete urobiť inak. Na jednej strane sa musíte naučiť žiť so strachom, čo určite nie je ľahké. Na druhej strane si viac ako mnohí zdraví ľudia dokážete uvedomiť konečnosť života a nepredvídateľnosť času ktorý tu na Zemi máme. Práve to Vám môže dať obrovskú silu aby ste robili a žili tie veci, ktoré sú pre vás dôležité a vedeli hodiť za hlavu tie, ktoré vás oberajú o radosť zo života. Držím vám palce!
« späť
«« 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29 30 31 32 33 34 35 36 37 38 39 40 41 42 43 44 45 46 47 48 49 50 51 52 53 54 55 56 57 58 59 60 61 62 63 64 65 66 67 68 69 70 71 72 73 74 75 76 77 78 79 80 81 82 83 84 85 86 87 88 89 90 91 92 93 94 95 96 97 98 99 100 101 102 103 104 105 106 107 108 109 110 111 112 113 114 115 116 117 118 119 120 121 122 123 124 125 126 127 128 129 130 131 132 133 134 135 136 137 138 139 140 141 142 »»
