Poradňa onkopsychológa
KontaktAko pomôcť chorej mamičke
Mojej mame nedávno zistili zväčšené lymfatické uzliny. Našťastie to nie je zhubné, ale musí chodiť na chemoterapie. Je to pre nás veľká rana. Ja to veľmi ťažko prežívam a stále zisťujem nové a nové informácie. Začala som čítať Vašu knižku, veľmi sa mi páči a hneď ako ju dočítam tak ju darujem maminke (aj keď neviem či to je dobrý nápad keďže u nej rakovinu zatiaľ nepotvrdili a nechcem aby ju to ešte viac nedeprimovalo). S mamou komunikujeme každý deň, keď zistím niečo nové o jej chorobe hneď jej volám, ale ale už viem že to asi nie je dobré, pretože som už počula po hlase, že by najradšej už o tom nehovorila a hlavne nemyslela na to a ja som jej to takto stále pripomínala. Tak teraz čakám či sa sama neopýta a až potom jej poviem čo nové som zistila. Veľmi sa bojím aj toho ako budem reagovať keď ju po dlhšej dobe uvidím (žijem ďaleko od rodičov) a budem na nej vidieť ako ju chemoterapia ničí. Som tehotná, takže moje emócie sú o to silnejšie.
Momentálne je všetko v poriadku, uvidíme čo bude po druhej chemoterapii, lebo maminke už nejaká „šikovná“ pacientka stihla povedať, že po tej druhej už jej budú zrejme vypadávať vlasy. Tak si viem predstaviť s akým strachom tam pôjde.
Prosím poraďte, ako maminke môžem pomôcť? Žijem ďaleko od rodičov a nemôžem ich často navštevovať.
Odpoveď
Dobrý deň, keďže ochorenie Vašej mamičky bolo diagnostikované len nedávno to čo všetci prežívate je veľmi silné a je náročné sa s tým vyrovnať. To čo teraz Vaša mamička potrebuje najviac je veľa podpory a aby sa necítila s chorobou sama. Ak s ňou nemôžte byť v osobnom kontakte aj Vaše telefonáty ju určite povzbudia. Dúfam, že v mojej knihe dočítate odpovede na niektoré Vaše otázky. Čo sa úvahy o tom či ju dať prečítať mamičke týka viem si predstaviť, že čítať o zhubnom ochorení, ktoré ešte nebolo diagnostikované ale to riziko tam je, by mohlo byť pre ňu zúskostňujúce. Preto by som skôr odporúčala sprostredkovať jej niektoré myšlienky či konkrétne rady, ktoré sa Vám zdajú užitočné. Robte to pomaly, vždy s ohľadom na jej reakciu. Presne ako píšete: netreba to s tým rozprávaním sa o chorobe preháňať. Ani s informáciami a radami. Niekedy je menej viac. Len počúvať sa nám môže zdať málo lebo by sme chceli môcť urobiť viac. Ale to, že sa chorý môže „vyrozprávať“ a nie je na svoje obavy sám, znamená pre neho veľmi veľa. Tiež sa mamičky pýtajte čo by potrebovala, čím by ste jej mohli pomôcť. Zabúdať nesmiete ani na seba, na to koľko unesiete, zvládnete... A vzhľadom na to, že čakáte bábätko, myslite na to dvojnásobne.
Uvidíte, postupne sa na novú situáciu adaptujete Vy aj mamina. Zájdite si na chat na našej stránke, aj tam Vám určite viacerí potvrdia, že to chce čas a trpezlivosť. A s istou mierou obáv a úzkosti z toho čo príde sa človek musí zmieriť a naučiť žiť.
Čo sa obáv z osobného stretnutia týka aj keď liečba môže Vašu maminu zmeniť a v prvej chvíli tým môžete byť zaskočená, postupne si na zmeny v jej vzhľade spôsobené liečbou zvyknete. Je to stále Vaša mamina, aj keď telo vyzerá inak, duša je tá istá. Niekedy sa osvedčuje predtým, ako vlasy začnú masívne vypadávať, ostrihať sa úplne na krátko – nie je to potom také bolestivé. A nájsť si vopred parochňu, ktorá sadne.
Keby ste ma kedykoľvek potrebovali napíšte, veľa podpory môžete nájsť aj na našom chate. A nezabúdajte žiť aj svoj rodinný život a tešiť sa na bábätko :)
MA
« späť
«« 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29 30 31 32 33 34 35 36 37 38 39 40 41 42 43 44 45 46 47 48 49 50 51 52 53 54 55 56 57 58 59 60 61 62 63 64 65 66 67 68 69 70 71 72 73 74 75 76 77 78 79 80 81 82 83 84 85 86 87 88 89 90 91 92 93 94 95 96 97 98 99 100 101 102 103 104 105 106 107 108 109 110 111 112 113 114 115 116 117 118 119 120 121 122 123 124 125 126 127 128 129 130 131 132 133 134 135 136 137 138 139 140 141 142 »»
