Poradňa onkopsychológa
KontaktPred štyrmi mesiacmi som si našla hrčku na prsníku
Nasledovali vyšetrenia, operácia a potvrdilo sa to čomu som neverila že by sa mohlo stať práve mne a zároveň som sa toho bála najviac na svete: nádor bol zhubný. Úplne ma to zložilo. Mám šesť ročného syna, sme na seba veľmi naviazaní, má vlastne len mňa a mojich rodičov, svojho otca nepozná. Keď ma operovali bol na prázdninách u nich, počas prvých chemoterapií tiež. Ja akože na pracovnej ceste. Znášal to ťažko, nikdy predtým nebol dlhšie bezo mňa. Keď mi po prvej liečbe začali padať vlasy bol pre mňa stres nájsť takú parochňu aby si nič nevšimol a ešte väčší v nej spávať, aby ma nezazrel s holou hlavou. Teraz som zhruba v polovici liečby. Býva mi po nej veľmi zle. Keď ma vidí zničenú polihovať snažím sa predstierať, že je to únava z práce. Posledné týždne som si všimla, že je uzavretejší, zlostnejší, menej sa smeje. Ani ja sa neviem uvoľniť a niekedy som na neho podráždená. Veľmi si to potom vyčítam, ale neviem to ovládnuť. Raz keď chcel ísť so mnou do kina a ja som zas raz nevládala mi v plači vykričal, že už ho nemám rada. Snažím sa ho chrániť pred tým čo by ho určite zasiahlo, ale niekedy mám pocit, že takto je to pre nás oboch ešte ťažšie.
Odpoveď:
Chápem, že stojíte pred dilemou. Nechcete syna vystrašiť, zároveň ale sama cítite, že je stále náročnejšie hrať pred ním hru, že sa nič vážne nedeje. On totiž cíti, že sa deje... deti to vedia veľmi presne vycítiť, pretože čítajú oveľa viac z našej neverbality než z toho čo povieme slovami. Hoci robíte maximum aby ste ho ochránili, je zmenami vo vašom správaní zneistený. Nerozumie prečo ste iná ako ste bývali a to jeho úzkosť zvyšuje. Hnev a uzavretosť je jeho prirodzená obrana. Ak sa na to pozrieme očami sedem ročného chlapca, predtým ste boli stále spolu, zrazu trávil časť prázdnin u starých rodičov a približne raz za mesiac ste na pracovnej ceste, čo tiež nebývalo. Vždy ste sa mu venovali, teraz ste kvôli práci stále unavená. Čo si z toho môže sám vyskladať? Že je pre Vás menej dôležitý ako Vaša práca (a uistenia, že to tak nie je, nepomôžu...). Deti v tomto veku majú tendenciu vzťahovať všetko na seba, preto môže mať pocit, ho už nemáte tak rada ako predtým. Jeho pochybnosti by sa vyjasnili keby vedel, že za zmenou vo Vašom správaní nie je to, že ho máte radšej prácu ako jeho, ale choroba. Nevidím dilemu v tom či synovi povedať alebo nepovedať že ste chorá, najmä ak Vás vída v stave, kedy Vám je naozaj zle. Ide o to ako a koľko mu povedať. Nemusíte mu hovoriť hneď o nádore. Dieťaťu v jeho veku treba dať základnú informáciu, že ste chorá a liečite sa, preto sa mu niekedy nevládzete venovať toľko ako predtým. Nezabudnite dodať, že je Vám to tiež ľúto a určite si to spolu vynahradíte. Sama uvidíte, ktorým smerom potom jeho otázky povedú a koľko z toho na čo sa bude pýtať mu dokážete povedať (radšej povedzte menej než by ste ho mali klamať). Deti vedia chorobu rodiča zvládnuť niekedy prirodzenejšie ako dospelí a keď môžu aj troška pomôcť, sú na seba hrdé. Súhlasím, že dieťa netreba nadmerne zaťažiť, ale ani za každú cenu chrániť pred tým, čo život priniesol. Najviac mu dáme ak ho naučíme sa k tomu postaviť a zvládnuť to. A Vy v tom Vášmu synovi môžete byť vzorom. Spolu to určite zvládnete.
« späť
«« 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29 30 31 32 33 34 35 36 37 38 39 40 41 42 43 44 45 46 47 48 49 50 51 52 53 54 55 56 57 58 59 60 61 62 63 64 65 66 67 68 69 70 71 72 73 74 75 76 77 78 79 80 81 82 83 84 85 86 87 88 89 90 91 92 93 94 95 96 97 98 99 100 101 102 103 104 105 106 107 108 109 110 111 112 113 114 115 116 117 118 119 120 121 122 123 124 125 126 127 128 129 130 131 132 133 134 135 136 137 138 139 140 141 142 »»