X Vyplňte všetky polia.

Prihlásenie

Meno:
Heslo:

Aj my sme to prežili

Registrácia | Kontakt

Monika

Môj príbeh je podobný ako Tatianin, veď ju vlastne aj poznám, hlavne sa vždy na ňu popýtam sestry :) čo nové, ako sa má :). Ale až keď som si prečítala jej krásne napísanú story, tak som si uvedomila, že je to naozaj silný a optimistický človek :)

Mala som 24, a presne tak ako ona som kdesi tušila, že raz rakovina postretne aj mňa, aj som to pár ľuďom povedala, si mysleli, že mi šibe, no neva, a prišla... Na preventívnej prehliadke u gynekológa v októbri 2008 sa to stalo, len veľká cysta na vaječníku, ohraničená, žiadne markery, žiadne podozrenie, ale pre istotu do nemocnice. Tam som ich evidentne vyľakala viac, ako oni mňa, lebo nevedeli, čo mi je, opakovala sa mi chrípka asi trikrát po sebe, antibiotiká nezaberali, náhodou mi zistili vysoký vápnik, nevedeli čo s ním, tak ma poslali na konzultáciu do blavy, onkologický ústav svätej Alžbety...

Nechali ma len tak na pospas osudu, bo v alžbete mi povedali, že to sa takto nerobí, ale keďže som kvôli veľmi vysokému vápniku - ktorý mi nevedeli týždeň u nás znížiť, aj na dialýzu ma poslali, no zažila som si. Keďže som kvôli tomu veľmi vysokému vápniku bola veľmi vážny prípad, tak ma tam láskavo nechali, fakt, a dodnes som im vďačná, milí lekári, odhodlaní bojovať, teda starať sa o mňa a riešiť to, a nie kukať na mňa ako na div, teda, samozrejme nejakí tí doktori ma chceli vidieť, že toto tam ešte nemali, a dokonca mi aj povedali, že som mohla mať z toho vápnika poškodenú psychiku, fakt, no tak som si povedala, vďaka Bohu, som v poriadku, a ideme na to, bojovať, teda, vlastne, stále som si myslela, že bojujem len s tým vápnikom, bo markery som stále nemala zvýšené, po 4 dňoch v blave som mala vápnik znížený a mohla som ísť na operáciu.

Tam ma, samozrejme, upozornili, že ak budem mať niečo rozšírené, tak budem mať jazvu až pod rebrá, lebo mi vyberú uzliny, a tak, ale že ak bude všetko ok, budem mať laparoskopiu, takže som mala veľmi malú dušičku pred operáciou, a prvé, čo bolo po operácii, som sa pozerala, akú mám jazvu. Nooo bola po pupok, a samozrejme, hneď bol pri mne primár na ARE(jis-ke), ktorý ma aj predtým chodil pozerať, vravela som si, aký milý ujo to za mnou chodí, ale nevedela som, že je to primár, a že sa vlastne o mňa stará, ten povedal, že operácia prebiehala v pohode, no a druhý bol hneď pri mne primár gynekológie, ktorý ma operoval, a že má dobrú a zlú správu, a už som vedela... Tiež veľmi milý a optimistický ujo, takže mi to za polospánku povedal, že to bolo zhubné, ale ohraničené, takže je to v poriadku, čo bolo zvláštne pre mňa, ale dobre, vybrali mi jeden vaječník s cystou.

No a na izbe - som zabudla spomenúť, že som mala mladú úžasnú spoluležiacu - 30 ročnú, iba na dvojke izbe sme boli samé, na konci chodby, a stále šli od nás rehoty, veď čo budeme :) doteraz sa spolu stretávame :)

Na izbe mi teda povedali, že čakáme na výsledky histológie, no a tie prišli začiatkom decembra, a že chemoterapia, prvá ešte pred vianocami, teeeda, to vám poviem, až vtedy som chytila hysterický záchvat - prvý a posledný, až som bola sama udivená, som sa zbadala, že mi ozaj šibne, keď budem takto vyvádzať, no vykričala som sa, vyplakala, povedala som, že nikam nejdem, ... potom som sa ukľudnila, a začali sme to riešiť.

Chemo bola vraj zaisťovacia, šesť krát som bola, skončila som v apríli :) druhého apríla konkrétne, odvtedy som bola na 2 ct, a chodím zatiaľ po mesiaci na krv a kontrolu, dúfam, že už tam nebudem musieť chodiť tak často, zatiaľ je všetko ok, pokiaľ nejdem do alžbety na kontrolné vyšetrenia, tak ani nemám pocit, že som mala rakovinu, ale keď som tam, premkne ma taký zvláštny pocit, nemám ho rada, ale keď idem odtiaľ, zase sa mi veľmi uľaví, a je to všetko naspäť v starých koľajach.

Začala som sa zaoberať zdravou stravou a alternatívnou medicínou, a tiež pozorujem zaujímavé veci na mojej psychike, akoby mi to dodalo silu, bojovať, nemyslieť negatívne, vážiť si veci, som viac odhodlaná. Inak od 15. januára 2009 stále pracujem, na plný úväzok, čítam veľa literatúry, i keď niekedy sa mi už ani o rakovine nechce, tak prečítam nejaký román, ale potom sa k tomu zas vrátim, bo mi to nedá, niečo nové študovať, hľadať, kukať ... Fakt je pravda, že psychicky ma to posilnilo, veľmi zaujímavé :)

Samozrejme, bez mojej rodiny a priateľa, by som nezvládla nič, naozaj, na chemo som chodila ambulantne, vozil ma tam otec, vždy tri dni - po troch týždňoch, ten najdlhší deň tam s nami chodila aj mama, a sedela tam pri mne, keď som tam ešte ležala na gynde, napriek tomu, že bývame od blavy nejakých 130 - 150km, denne tam pri mne niekto z rodiny bol, aspoň jeden, tak si to vybavili, veľmi ma udivili, a veľmi mi pomohli, naozaj. Len mamu mám takú veľmi precitlivenú, skoro stále by plakala, keď som jej chcela niečo povedať, čo sa týka rakoviny, teda hlavne mňa, tak aj to ma prinútilo, brať to v pohode a aj sa to tak dá :)

S priateľom som sedem rokov, a bolo to naozaj všelijako, skôr som sa jedovala a frflala, ako si ho vážila, som dosť priama, ale úprimná, takže samozrejme, že boli aj krásne obdobia, ale až teraz som si uvedomila, že sa treba zo vzťahu, pevného a dobrého radovať, a že každý sme nejaký, a nikto nie je dokonalý, a to je na tom to krásne, a treba si to vážiť :) A taktiež v práci, mám úžasnú riaditeľku, naozaj, umožnila mi všetky potrebné vyšetrenia, chemoterapie, ct, teraz tie odbery krvi a kontroly, a podporuje ma a dodáva mi silu, taktiež dve výborné kolegyne, takže aj keď si pofrflem, že niekedy je toho v práci ozaj až moc, tak si potom vždy dodám, že čo už, pretože takéhoto zamestnávateľa len tak nenájdem, a aj to si treba veľmi vážiť, hlavne, vždy, a najmä, keď je teraz kríza, a keď je taká ústretová :)

To je môj príbeh

Určite som vám môj príbeh nepodala tak krásne, ako niektorí, nedá sa mi o tom napísať sloh, jednoducho som si povedala, že napíšem sem, a tak som písala, čo mi napadlo, Ale taktiež ako Tatiana, povedala som si, prekonala som, a nebolo to až také hrozné, a ďakujem Bohu, že to bolo len takto, a že ma to posilnilo, a vždy ho poprosím, aby sa to nevrátilo :)

Monika


« späť

«« 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 »»

Napíšte nám aj Vy

Na našej stránke nebudeme prinášať len informácie z oblasti psychoonkológie, ale jej súčasťou budú aj príspevky od pacientov a ich blízkych. Práve rozprávanie ľudí, ktorí onkologické ochorenie zvládli alebo ho práve prežívajú, o tom, ako sa k tejto náročnej etape postavili, ako ju dokázali zvládnuť, ale v určitom štádiu možno aj nezvládnuť, ako sa vyrovnávajú alebo vyrovnávali so svojimi pocitmi, môže byť pre návštevníkov tejto stránky veľmi cennou inšpiráciou.

Budeme preto veľmi radi, ak sa k nám pridáte - so svojim príbehom, jednoduchým odkazom, alebo radou.

Vaše príbehy, rady, odkazy a fotografie
posielajte na info@onkopacient.sk.

Alebo použite formulár »

Tu si môžete prečítať všetky príspevky »

Pridať na:
Pridať na Facebook! pošli na vybrali.sme.sk Vytlačiť!


Diskusia

Počet komentárov: 2

1. monika monika 16.03.2010 14:15
Ahoj Moni :) no všetci prežili :) to je dôležité :) či?? musím si prečítať Tvoj príbeh :) pekný dník

2. monatko288 monatko288 12.02.2010 23:00
Ahoj Monika. No veru všetky príbehy som čítala a ani jeden mi teda krásny neprišiel. Jednoducho ľudia to napísali tak ako to cítili a ako to prežili. Aspoň ja som ho určite tak písala a myslím, že aj všetci ostatní.

Pridať komentár:

Musíte byť prihlásený.

Prihlásenie | Registrácia