X Vyplňte všetky polia.

Prihlásenie

Meno:
Heslo:

Aj my sme to prežili

Registrácia | Kontakt

Ľubica

Príbeh

Zákerná choroba (tumor mozgu )sa u môjho 65 ročného otca prejavila jedno aprílové ráno roku 2007. Prišla nečakane ako blesk z jasného neba v podobe neznesiteľných bolestí hlavy. V dôsledku čoho bol hospitalizovaný v nemocnici s podozrením, že sa jedná o mozgovú príhodu. Absolvoval viacero lekárskych vyšetrení, ktorými bolo zistené podozrenie na malý tumor alebo kalcifikovanú cievku, čo bolo podľa neurológa však ľahko odstrániteľné a vôbec nie životu nebezpečné. S určitosťou nám však mali diagnózu povedať až po opakovanej magnetickej rezonancii za dva mesiace, z ktorých boli skoro štyri mesiace napriek našim prosbám o skoršie zopakovanie vyšetrenia. Mysleli sme, že sú to najhoršie mesiace v našom živote ale to sme netušili čo všetko nás ešte len čaká. Lebo napriek všetkému sme dúfali, že to bude kalcifikovaná cievka a hlavne sme dôverovali ošetrujúcemu lekárovi. Neprofesionálny prístup zo strany ošetrujúceho lekára, jeho bezcitnosť keď nám oznámil tu strašnú správu a snažil sa nás presvedčiť, aby sme nechali ocinka dôstojne zomrieť v nás doslova zmobilizovali všetky sily a začali sme konať samé. Napriek nášmu rozhodnutiu urobiť možné aj nemožné pre záchranu alebo predĺženie života nášho otcovi nás ošetrujúci lekár nedostatočne informoval o ďalšom postupe liečby a nezabezpečil ani jeho okamžitý prevoz na neurochirurgiu a absolvovanie potrebných špeciálnych vyšetrení, ktoré sme si zistili a zabezpečili samé. Bolo to veľmi po psychickej stránke vyčerpávajúce ale nemohli sme sa len prizerať a nič nepodniknúť. Do mesiaca otca operovali aj bez pomoci lekára, ktorý nás na potrebné vyšetrenia neposlal a to len vďaka profesionalite a ľudskosti, s ktorými sme sa stretli v Onkologickom ústave na Heydukovej ul. a neurologickej klinike na Kramároch v Bratislave.

Všetci a hlavne náš ocinko sme si mysleli a hlavne verili , že po operácii už bude dobre a že ošetrujúci lekár bude mať snáď trošku výčitky a konečne sa začne snažiť ale ako veľmi sme sa mýlili. Napriek tomu, že otec mal aj po operácii naďalej opuch mozgu a nezaberali mu na jeho odstránenie ani injekcie, nenaordinoval mu počas jeho opätovnej hospitalizácie na neurológii inú a účinnejšiu liečbu ale dali nám ho domov so slovami, ktorým som žiaľ v tom čase nerozumela a vysvetlila som si ich chybne : Zvládnete to ? Ak by ste to všetko nezvládali, tak manžela ihneď privezte späť. Ošetrujúci lekár nám opätovne nepomohol zabezpečiť ďalšiu liečbu – ožarovanie, chemoterapiu. Vybavovali sme si to zasa samé. Podarilo sa nám to až 5 týždňov po operácii. Bolo však už neskoro lebo na druhý deň otca previezli v ohrození života opätovne na neurológiu a do mesiaca absolvoval ďalšie dve operácie. Po poslednej operácii bol na základe našej vlastnej požiadavky otec prevezený a hospitalizovaný na neurologickom oddelení v inej nemocnici. Boli sme šťastné, že napriek ťažkej diagnóze sa našiel primár neurológie, ktorý bol ochotný ho hospitalizovať a bola mu konečne poskytnutá starostlivosť na vysokej odbornej úrovni, ktorú mal mať hneď v začiatkoch prejavenia jeho ochorenia. Z dôvodu zhoršeného zdravotného stavu počas opätovného nástupu na liečbu rádioterapiou, následnú pľúcnu embóliu a výsledkov kontrolnej magnetickej rezonancii (vyšetrenie, na ktoré sa zrazu nebolo potrebné objednávať) nemohol však ocinko pokračovať v liečbe rádioterapiou, nakoľko ju totiž lekári už neodporúčali.

Tak sme si ocina napriek nesúhlasu doviezli domov a smažili sa mu posledné chvíle jeho života spríjemniť svojou láskou. Bolo to veľmi ťažké obdobie bolestných myšlienok, pocitov beznádeje, túžby pomôcť a zmierniť utrpenie milujúcemu človeku za každú cenu a hlavne neskutočnej viery, že všetko bude dobré a vyhráme spoločnými silami a s veľkou láskou v srdci napriek všetkému boj so zákernou chorobou. Nestalo sa tak a môj otecko prehral tento nerovný boj.

Dúfam, že vyrozprávaním nášho aj keď smutného príbehu uchránim niekoho pred prežívaním takých strašných chvíľ a pocitu bezmocnosti a vlastného zlyhania. Lebo ja sa ich už nikdy nezbavím. Som telesne postihnutá a otecko mi bol v mojom každodennom živote veľkou oporou. O to viac ma trápi, že som sa sklamala v odbornom lekárovi – neurológovi, ktorého poznám viac ako 20 rokov a veľmi som mu dôverovala. Veď liečiť ľudí je poslanie a pokiaľ sa pri jeho výkone urobí chyba, ťažko sa to už môže napraviť. Keby som toto všetko neprežila, tak neuverím.

K téme onkologické ochorenie z pohľadu rodiny

Aj pre rodinného príslušníka je veľmi ťažké pozerať sa na utrpenie blízkeho človeka, ktorému nedokáže pomôcť. Ani neviem ako som toto obdobie strachu o milovaného človeka prežila. Nevyhľadala som žiadnu odbornú pomoc lebo som na to nemala čas ani som na seba nemyslela. Len som bola vo veľkom napätí. Zdravotné problémy sa prejavili u mňa až po smrti môjho otca, ktorý mi bol ako telesne postihnutej celý život veľkou oporou. Zrazu tu nebol a ja som ho nemohla objať a ani mu povedať ako veľmi ho ľúbim. Bola som veľmi vystrašená lebo som na takúto reakciu môjho tela nebola pripravená. Zrazu som sa cítila celkom sama aj keď mám milujúcu mamu a sestru. Ale oni tiež prežívali túto stratu a mali čo robiť aby to všetko zvládli. Už sa cítim zdravotne lepšie ale aj keď je to už 15 mesiacov, tak ( aj keď už nie celý deň ale každý deň ) mám pocit dusenia v hrdle, trnutie celého tela, hlavne pálenie hlavy a zahmlieva sa mi zrak . Ja som na začiatku mala pocit, že som akoby izolovaná od vonkajšieho sveta. Potrebovala som pomoc priateľov ale zrazu som mala pocit, že sa boja môjho smútku. Pomoc psychológa som zo začiatku odmietala lebo som bola presvedčená, že to zvládnem sama ale neskôr som ho predsa len začal navštevovať. Veľmi mi to pomohlo a pomáha. Hlavne možnosť vyrozprávať sa z pocitov žiaľu a beznádeje. Skôr som využila možnosti alternatívnej medicíny, absolvovala som 2 kurzy správneho dýchania, chodím na masáže a začala som čítať odbornú literatúru k tejto problematike a hlavne sa snažím každý deň spevom vykričať svoj žiaľ. Naozaj mi to veľmi pomohlo aj keď dnes viem, že to chce len čas. Verím, že zdravotné problémy sa postupne stratia a zasa sa dokážem radovať z každého nového dňa. Lebo až po tejto bolestnej strate som si uvedomila, že život je dar, naozaj sme na tomto svete len na návšteve. Veľmi by som bola privítala možnosť navštevovať svojpomocnú skupinu zameranú na prekonávanie psychických problémov súvisiacich s pomocou milovanému človeku, ktorý je onkologicky chorý a jeho stratou. Žiaľ nikde v Bratislave som takúto skupinu nenašla. Ospravedlňujem sa ak sú tieto riadky nie dostatočne zrozumiteľné a napísané s chybami. Ale zatiaľ sa mi o tom všetkom čo som prežila, cítila a cítim ešte veľmi ťažko píše. Ale možno Vám zrovna tieto moje riadky vnuknú námet, ktorý by ste k danej téme mohli na web. stránke uverejniť a pomôcť mnohým ľuďom, ktorí prežívajú to čo som prežila ja s mojou rodinou.


« späť

«« 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 »»

Napíšte nám aj Vy

Na našej stránke nebudeme prinášať len informácie z oblasti psychoonkológie, ale jej súčasťou budú aj príspevky od pacientov a ich blízkych. Práve rozprávanie ľudí, ktorí onkologické ochorenie zvládli alebo ho práve prežívajú, o tom, ako sa k tejto náročnej etape postavili, ako ju dokázali zvládnuť, ale v určitom štádiu možno aj nezvládnuť, ako sa vyrovnávajú alebo vyrovnávali so svojimi pocitmi, môže byť pre návštevníkov tejto stránky veľmi cennou inšpiráciou.

Budeme preto veľmi radi, ak sa k nám pridáte - so svojim príbehom, jednoduchým odkazom, alebo radou.

Vaše príbehy, rady, odkazy a fotografie
posielajte na info@onkopacient.sk.

Alebo použite formulár »

Tu si môžete prečítať všetky príspevky »

Pridať na:
Pridať na Facebook! pošli na vybrali.sme.sk Vytlačiť!


Diskusia

Počet komentárov: 2

1. ema321032 ema321032 16.03.2011 17:56
ahoj ja som psychologicka a mozem ti pomoct

2. asamaa asamaa 14.05.2010 11:10
Som tiež dcera ktorá ma ocka s rakovinou pažeráka, my sme najskôr nechceli nič riešiť aj keď lekáry nás do toho tlačili,na Vianoce ocko prestal jest lebo sa stal pažerák neprechodný a musím poďakovať všetkým lekárom,že aj napriek nášmu odmietnutiu predtým teraz urobili maximum. Sme po radioterapií chodíme na chemoterapiu, môžeme papať len neviem ako pomôcť otcovi s tým ,že sa tomu poddal. Najhoršie je ,že je vela názorov ako sa správať a dochádza medi nami ku konfliktom pritom všetci si myslíme ,že mu chceme len dobré ale každý po svojom.

Pridať komentár:

Musíte byť prihlásený.

Prihlásenie | Registrácia