Téma mesiaca
Kontakt4. Ako hovoriť s chorým o jeho diagnóze?
Napísala mi dcéra 71-ročnej pacientky. Jej mame diagnostikovali invazívny karcinóm prsníka. Podstúpila operáciu a začala s chemoterapiou. Už pred ochorením sa liečila antidepresívami a dcéra má obavu, že choroba jej psychický stav môže zhoršiť. Tiež si nie je istá či a ako má s mamou o chorobe hovoriť - otvorene, alebo rozhovor na túto tému odsúvať na „vedľajšiu koľaj“?
Z listu vyberám dva dôležité momenty:
1. Ak pacient trpel ešte pred diagnostikovaním ochorenia psychickými ťažkosťami prípadne ak užíva psychofarmaká, je potrebné aby o onkologickej diagnóze informoval svojho psychiatra. Psychický stav sa môže období liečby i po ňom zhoršiť, preto je dôležité priebežne ho sledovať.
2. Čo sa samotného rozhovoru o chorobe týka chorého do neho netlačte, ale ani sa tejto téme nevyhýbajte pokiaľ ju on sám otvorí. U nás dlho u nás fungoval model, že rodina vedela o diagnóze a prognóze ochorenia viac ako samotný pacient, ten zostával „chránený“. Ukázalo sa, že tento postup nie je optimálny hneď z niekoľkých dôvodov:
- Nedostatok informácií o zdravotnom stave a ich zatajovanie môže viesť k zvyšovaniu úzkosti u chorého.
- Pacient ktorý sa lieči na onkológii si mnohé domyslí sám. Niekedy aj horšie ako je realita... lebo rakovina sa v povedomí verejnosti ešte stále rovná istej smrti, hoci realita je v mnohých prípadoch iná.
- Ak dostanete od lekára iné informácie, ako váš chorý príbuzný môže to do vašej vzájomnej komunikácie vniesť napätie a neprirodzenosť. Kontrolovanie každého slova, aby ste náhodou neprezradili, že viete niečo čo chorý nie, stojí obrovské množstvo síl. Zmeny v správaní chorý i tak zväčša vycíti, ostáva potom zneistený a sám so svojimi pocitmi a obavami.
Samozrejme, iná je situácia v prípade, ak vás chorý sám požiada, že nechce byť podrobne informovaný o svojom stave a tieto informácie má lekár podávať vám. Niekedy pacient nie je pripravený diagnózu prijať. Popretie reality ochorenia alebo vytesňovanie informácií sú obranné mechanizmy psychiky, ktoré pomáhajú chorému zvládnuť situáciu. Iné znamená „počuť“ o svojej chorobe a iné informáciu prijať. U niektorého pacienta popretie trvá len krátke obdobie a postupne realitu ochorenia prijme, sú pacienti, u ktorých sa obdobie popretia a prijatia ochorenia strieda a sú takí, ktorí si realitu ochorenia nepripustia nikdy.
Môj otec vedel o svojej diagnóze od začiatku. Rovnako aj o tom, že v štádiu, v ktorom bola odhalená, je nevyliečiteľná. Napriek tomu, že bol svojim lekárom plne informovaný, až do svojej smrti osciloval medzi prijatím reality ochorenia a medzi jej popieraním. Pri jednej návšteve mi povedal, že vie, že zomiera, a je s tým vyrovnaný. O pár dní neskôr mi s radosťou oznamoval, že sa mu vrátila chuť do jedla, tak sa asi pomaly začína z choroby zotavovať. Vedela som, že by nebolo vhodné ani poctivé ho vo chvíľach, keď si uvedomoval, že zomiera, utešovať a presviedčať, že to bude dobré (nikdy som ho v tejto veci neklamala). A rovnako nevhodné by bolo ťahať ho vo chvíľach nádeje späť do reality. Napokon, nepýtal sa na môj názor. Hovoril to, čo cítil a čomu v tej chvíli veril. A tak to bolo v poriadku. Pre neho aj pre mňa.
(Z knihy Keď do života vstúpi rakovina)
Je to namieste zvažovať mieru informovanosti chorého aj vtedy, keď trpí závažným duševným ochorením, psychickou dekompenzáciou alebo sa musel vyrovnávať s viacerými psychickými traumami v krátkom čase. Pokiaľ však zatajuje váš lekár alebo vy informácie chorému z vlastnej vôle, hoci to robíte s dobrým úmyslom a v presvedčení, že to bude pre neho najlepšie, nemusí to tak byť. Pacient je napriek chorobe svojprávna bytosť, mal by vedieť o tom čo sa s ním deje, aké sú jeho vyhliadky do budúcna a na čo sa má pripraviť. Za každých okolností by mal byť zvážený v prvom rade najlepší záujem pacienta, a nie želania jeho rodiny.
Odporúčam:
- Pokiaľ chce chorý s vami o chorobe hovoriť, poskytnite mu túto možnosť;
- Viac počúvajte ako hovorte, chorý niekedy viac ako počuť čo si myslíte potrebuje podeliť sa o svoje pocity a obavy;
- Nevyvracajte chorému informácie alebo obavy, ktoré sú opodstatnené. Prejavte porozumenie. Ak sú obavy neopodstatnené, chorého vypočujte a snažte sa dozvedieť prečo si myslí to, čo si myslí, až potom vyjadrite svoj názor;
- Zameriavajte pozornosť chorého aj na pozitívne momenty v liečbe - drobné zlepšenia v jeho zdravotnom stave alebo čokoľvek, v čom liečba zlepšuje kvalitu jeho života s chorobou.
