Téma mesiaca
Kontakt2. Byť informovaný alebo radšej nevedieť?
Diskutovanou témou v komunikácii lekár – pacient je podávanie pravdivých informácií verzus ich zatajovanie. Za posledné roky sa čoraz viac lekárov v komunikácii posúva od „milosrdnej lži“ k väčšej otvorenosti. Skúsenosť totiž ukázala, že informovaný pacient sa môže na svojej liečbe lepšie spolupodieľať, ako keď je v roli pasívnej obete choroby. Pravdivo informovať však neznamená vziať pacientovi nádej...
Napísala mi pacientka, ktorá po diagnostikovaní onkologického ochorenia trpela depresívnymi stavmi. Zabojovala a postupne sa jej z nich podarilo dostať. Žiaľ, po ôsmych mesiacoch liečby a neľahko nadobudnutej viery, že po jej ukončení bude znova fungovať „ako predtým“, prišlo k recidíve ochorenia. Pocity zúfalstva a beznádeje z relapsu „zaklincovala“ mladá pani doktorka: vraj je diagnóza pacientky veľmi, veľmi zlá, už nikdy sa nevylieči a ak by sa stav zlepšil tak len na kratučký čas, ale ani tu nie je záruka, že takéto obdobie vôbec príde. Po týchto informáciách má pacientka podstúpiť liečbu. Pýta sa NAČO, keď jej lekárka vzala aj poslednú nádej a nič neponúkla? Čoho sa má chytiť, aby dokázala čeliť realite a náročnej liečbe ktorá ju čaká? Má chuť to „zabaliť“.
Z napísaného je zrejmé, že spôsob akým Vás lekár informuje o Vašom stave a vyhliadkach do budúcna vo veľkej miere ovplyvní to, ako situáciu spracujete. Pokiaľ máte šťastie a lekár postupuje citlivo, informácie dávkuje, načrtne ďalšie možnosti liečby a uistí vás, že v tom nezostanete sami, pomôže vám to informácie prijať a spracovať. Možno sa však necítite na to aby ste všetky informácie o svojej chorobe uniesli. Ak je to tak, určite to svojmu lekárovi povedzte. Pomôžete mu zorientovať sa v tom, aký prístup bude pre Vás najvhodnejší. Základ úspešnej spolupráce je vo vašej vzájomnej komunikácii.
Pýtala som sa MUDr. Andreja Vranovského z Národného onkologického ústavu v Bratislave:
Pán doktor, myslíte si, že je každý pacient pripravený uniesť pravdu o svojom zdravotnom stave?
„Nemyslím si, že je na to každý pacient pripravený. Preto ani „neservírujem“ každému pacientovi holú pravdu okamžite. Snažím sa najskôr zistiť, aký je jeho postoj, akceptácia stavu, zvládanie krízových situácií a v závislosti od toho volím slová. Pacientov neklamem, t.j. nestaviam im vzdušné zámky o 100 % vyliečení ak nie je reálne, ale ak mám pocit, že si neželajú počuť realitu napr. o vysokom riziku relapsu, tak im to nasilu nehovorím. Za mimoriadne dôležité považujem snažiť sa vždy poskytnúť pacientovi nádej. Aj keď len malú či parciálnu (teda na zlepšenie stavu, nie vyliečenie). Veľakrát som sa mal možnosť presvedčiť, že aj zdanlivo úplne beznádejný stav možno aspoň prechodne zlepšiť“.
(Z knihy „Keď do života vstúpi rakovina“)
Nie vždy sa dá onkologické ochorenie vyliečiť. To ale neznamená, že kvalita vášho života s chorobou sa v žiadnom smere nemôže zlepšiť alebo že už nemáte šancu prežiť pekné dni - aký zmysel by potom mala liečba? Nádej a viera človeku pomáhajú ustáť náročné životné situácie. Ak ich celkom stratí, svoj údel nesie omnoho ťažšie. Pokiaľ máte zvládnuť ochorenie a liečbu potrebujete dúfať, veriť, že vám to prinesie úžitok. Preto ak sa ocitnete v podobnej situácii ako pisateľka listu, nazbierate odvahu a poproste svojho lekára aby vám nebral všetku nádej nenechal vás so strachom a neistotou z toho, čo s vami bude ďalej, samých.
