Téma mesiaca
KontaktFázy (reakcie) pri vyrovnávaní sa s ochorením
Prvou reakciou bezprostredne po oznámení diagnózy je šok. Pocity zmätku, strachu, bezradnosti, smútku či úzkosti. To čo vtedy najviac potrebujete je podpora niekoho blízkeho. A tu môže byť prvý kameň úrazu: niekedy váš partner nie je schopný byť vám v tejto chvíli oporou, pretože aj on je v šoku...
Keď mi lekár povedal, že mám nádor na prsníku, hneď som volala manželovi. Bola som rozrušená, možno aj hysterická a veľmi som ho potrebovala mať v tej chvíli pri sebe. Jeho reakcia ma však úplne „odrovnala“. Povedal mi, že nemám robiť paniku, že to určite nebude také vážne a dostanem sa z toho a že sa o tom doma večer porozprávame. A to všetko tónom, ako keby hovoril so vzdialenou príbuznou. Jeho bagatelizovanie bolo to posledné, čo som v tej chvíli potrebovala počuť. Ja som sa veľmi bála, potrebovala som objatie a najmä nebyť s tými pocitmi sama. Keď si manžel išiel po práci odohrať svoj stredajší squashový duel, ako keby sa nič nestalo, na chvíľu som mala pocit, že ho už nikdy nechcem vidieť. Až keď prišiel a uvidela som, ako veľmi je vystrašený a ako veľmi sa to snaží predo mnou skryť, došlo mi, že naše stretnutie neodkladal pre squash ani pre prácu. Potom sa to prelomilo a spolu sme sa vyplakali. Obom nám to pomohlo. No aj tak sa mi vracia tá chvíľa, keď som ho, cítiac sa zranená a nepochopená, veľmi potrebovala mať pri sebe. Hoci aj zúfalého, ale pri sebe. Naďa
(Z knihy Keď do života vstúpi rakovina...)
Po odznení prvého šoku prebehne mysľou takmer každého chorého a jeho najbližších myšlienka, že to možno nie je pravda... že sa lekári pomýlili... a že to predsa len nebude nič vážne. Popretie hrozivej skutočnosti je spôsob, akým sa naša psychika snaží vyrovnať so šokujúcou správou. Môže byť príčinou, že váš partner zareaguje ako keby sa nič nedialo. Že vám povie, že sa raz-dva vyliečite. Alebo že to určite nebude také vážne ako lekári hovoria. Takáto reakcia môže to byť podvedomou obranou voči hrozbe vážneho ochorenia, pred ktorou sa váš partner cíti byť bezmocný a nevie ako vám pomôcť.
Po pochopení skutočnosti, že nejde o omyl ani o „zlý sen“ sa často objaví otázka „prečo“. PREČO sa mi to stalo? PREČO našej rodine? PREČO môjmu mužovi? Toto „prečo“ je skôr než skutočným hľadaním odpovede výkrikom vyjadrujúcim zúfalstvo, krivdu, zlosť a ďalšie silné pocity. Všetky tieto silné pocity a emócie sú prirodzené a spontánne reakcie, ktorým sa netreba brániť. Netíšte svojho partnera, nevravte mu, že sa má upokojiť a že bude všetko dobré. Potlačiť v sebe zúfalstvo a strach je oveľa horšie ako dať ich zo seba von.
Ďalšou z reakcií je smútok a depresia. Nad tým, čo strácate, pretože choroba vás na určitý čas núti vzdať sa mnohého z toho, čo máte radi. Nad tým, čo prichádza ako dôsledok ochorenia a liečby (poškodenie tela, čiastočná alebo úplná invalidita a pod.). Tieto pocity sa opäť týkajú aj partnera chorého a najbližších. Aj im sa zmenil život. Aj oni musia prehodnotiť priority a hľadať nový spôsob fungovania v novej situácii. Aj oni prežívajú strach ako to všetko dopadne a ako to zvládnete. Prežívať smútok, ktorý realita ochorenia prinesie, je prirodzená a normálna reakcia na takúto situáciu. Pokiaľ by ste však vy alebo váš partner upadli do dlhodobo smutnej nálady či depresie (ako ju rozpoznáte nájdete v článku o depresii na našej stránke), je potrebné vyhľadať odbornú pomoc.
Na konci náročného procesu vyrovnávania sa s faktom ochorenia stojí akceptácia ochorenia. Neznamená to rezignáciu a ani to, že keď raz prijmete realitu už budete stoicky vyrovnaní so všetkým. Znamená prijatie choroby ako novej životnej situácie, ku ktorej musíte vy, váš partner a najbližší zaujať taký postoj, aby ste ju zvládli čo najlepšie.
Hoci sa tieto fázy prežívania a emócie ktoré prinášajú týkajú všetkých ktorí sú konfrontovaní s ochorením, každý nimi prechádza sebe vlastným spôsobom a tempom, nemusia prebiehajú v uvedenom poradí a môžu sa rôzne prelínať, striedať a vracať. To môže byť niekedy zdrojom problémov medzi partnermi.
Keď som sa dozvedel svoju diagnózu, úplne ma to zložilo. Trvalo mi veľa dní, kým som sa s tým ako-tak vyrovnal; ale postupne sa mi podarilo sústrediť sa viac na liečbu a nádej, že zaberie, ako na strach z toho, čo so mnou bude; a to mi dávalo silu. Návštevy mojej manželky mi ju však brali. Neraz plakala pri mojej posteli v nemocnici, vravela mi, ako sa pre moju chorobu trápi a že jej strach, čo s ňou a deťmi bude, nedovolí spávať. Chápal som ju, veď som si sám tieto otázky tisíckrát položil počas nocí, keď som ani oko nezažmúril. Ak však mám byť úprimný, nechcel som to počúvať. Keď som sa konečne vzchopil a potom pri mne manželka takto lamentovala, bolo to ako keby nado mnou lámala palicu a kopala mi hrob. Vždy som mal potom čo robiť, aby som sa pozbieral. Miro.
(Z knihy Keď do života vstúpi rakovina...)
Príbeh Mira ukazuje ako to môže vyzerať keď chorý dospeje do štádia akceptácie ochorenia, zatiaľ čo partner ešte nie je s novou realitou vysporiadaný. Neznamená to, že nemôžete spolu smútiť alebo zdieľať akékoľvek iné pocity. Naopak, tu dvojnásobne platí, že spoločne nesená bolesť je polovičná bolesť. Treba sa však uistiť, či to nie je len vaša potreba, zatiaľ čo Váš partner by potreboval niečo celkom iné.
Rešpektujte sa vzájomne vo svojom prežívaní a neposudzujte ho ako nevhodné alebo neprimerané len preto, lebo vy situáciu prežívate inak.
Viac informácii k tejto téme nájdete aj v knihe „Keď do života vstúpi rakovina“
