Téma mesiaca
KontaktAko komunikovať o ochorení s dieťaťom
Je mylné domnievať sa, že kvalitná komunikácia je podmienená dovŕšením určitého veku. V každom veku je možné s dieťaťom uspokojivo komunikovať, treba však nájsť primeraný spôsob a formu.
S dieťaťom by ste mali o tom, že je choré a bude sa liečiť, hovoriť primerane jeho veku a emočnej vyspelosti. To neznamená, že je potrebné povedať mu akú má diagnózu alebo o všetkých potenciálnych hrozbách, ktoré s jeho ochorením a liečbou súvisia. To určite nie.
- Dieťa potrebuje základné a jednoducho formulované informácie, aby sa vedelo orientovať v tom, čo sa s ním práve deje.
- Postupne pridávajte informácie podľa toho, ako sa stav a liečba vyvíja.
- Dajte vášmu dieťaťu priestor na to, aby sa mohlo pýtať a prejaviť svoje pocity, obavy.
Viaceré výskumy ťažko chorých detí odhaľujú fakt, že napriek snahe rodičov a lekárov udržať informácie o vážnosti ochorenia a prognózy v tajnosti dieťa vytuší, že sa s ním deje niečo vážne. Odpozoruje to zo správania svojho okolia, z neverbálnych a často neuvedomených prejavov rodičov a lekárov. Ak tieto prejavy nie sú v súlade s tým, čo dieťa dostane od vás ako slovnú informáciu, vyvolá to v ňom pocitový zmätok a neistotu. Ako negatívne môže pôsobiť tajenie informácií ukazuje aj nasledujúci príbeh.
Keď som ochorel, mal som dvanásť. Na nohe sa mi urobila hrčka, ktorá rástla a bolela. Po mnohých vyšetreniach som skončil na onkológii. Veľmi som nepremýšľal nad tým, čo to slovo znamená, veď za ten čas, čo som s mamou chodil po lekároch, to nebolo prvé cudzie slovo, ktorému som nerozumel. S lekármi zväčša hovorila mama a nikdy mi nepovedala to, o čom s nimi hovorila. Najskôr mi to nevadilo, ale keď som po infúziách, ktoré som začal dostávať, nevládal takmer chodiť a bolo mi strašne zle, začal som mať strach. Bál som sa, že zomieram, nevedel som, čo sa so mnou deje. Pýtal som sa mamy. Tá sa len nasilu usmievala a vravela mi, že sa nemám báť, že moju chorobu vyliečia. Ale akú?! Nikdy mi nepovedala, čo mi vlastne je. Pýtal som sa aj lekára, ale ten mi povedal, že to s mamičkou všetko prebral a ona mi to vysvetlí. Cítil som sa stratený, klamaný, nahnevaný a veľmi som sa bál. Zachránil ma jeden holohlavý chalan zo susednej izby, ktorý mi na počkanie šplechol medzi oči, že len somár by nevedel, že mám rakovinu, a tak zle mi je preto, lebo ma liečia chemoterapiou. A že on už je skoro vyliečený, funguje to, tak nech nerevem ako malé decko. Bol to riadny šok, ale konečne som vedel, z čoho mám všetky tie hrozné stavy. S tým chalanom sme sa stali kamošmi. Vyliečil sa on aj ja. Na mamu sa nehnevám, lebo to myslela dobre. Ale dohodli sme sa, že už mi bude všetko hovoriť, veď som už skoro dospelý! Kubo
(Príbeh je z knihy „Keď do života vstúpi rakovina...“)
Neistota a nedostatok informácií o tom, čo sa s dieťaťom deje, môžu byť zdrojom obáv a úzkosti z neznáma, s ktorými potom dieťa zostáva samo. To, že s ním o jeho chorobe nehovoríte neznamená, že nad ňou nepremýšľa. A tam, kde nemá dieťa dostatok informácií začína pracovať jeho fantázia a predstavivosť (a predstavy, ktoré dieťa o tom, čo sa s ním deje má, môžu byť ešte hrozivejšie ako realita). Nie je zriedkavé, že si deti svoje ochorenie vysvetľujú ako trest za niečo, čo v minulosti „spáchali“, za to, že neposlúchali, že niečo ukradli, že klamali alebo že niekomu v duchu želali niečo zlé. Ak máte takéto podozrenie, určite dieťaťu vysvetlite, že jeho choroba nie je trest ani pomsta – že sa niekedy jednoducho stane, že ľudia ochorejú a musia sa liečiť
Odvádzanie pozornosti, rozptyľovanie či humor sú dobrými prostriedkami, ako niekedy uľaviť dieťaťu od stresu a napätia, ale nie je vhodné ich používať ako prostriedok na zatajovanie informácií a zľahčovanie situácie. Svoje dieťa nemôžete pred všetkým ochrániť. A už vôbec nie tým, že mu zatajíte skutočnosť. Vašou úlohou je sprostredkovať mu ju postupne, veku primerane a naučiť ho, ako jej čeliť. Dieťa potrebuje priestor na prejavenie a zdieľanie svojich pocitov, potrebuje sa pýtať a dostávať odpovede. Ak to v niektorých chvíľach nedokážete, nevyčítajte si to. Dôležité je, aby ste dieťaťu umožnili kontakt s osobou, ktorej dôveruje a s ktorou môže o týchto veciach hovoriť. Pomôcť vám môže aj ošetrujúci lekár – napokon, mal by to byť on, kto sa o ochorení a jeho liečbe porozpráva s dieťaťom. Je tu aj psychológ, ktorý vám pomôže nájsť pre rozhovor s dieťaťom formu primeranú jeho veku a psychickému stavu.
Deti veľmi citlivo reagujú na správanie svojich rodičov a do veľkej miery ho aj kopírujú. Svojím správaním dieťaťu modelujete, ako čeliť strachu, neistote, bolesti, bezradnosti a rôznym náročným životným situáciám. Ak je rodič naladený počas pobytu v nemocnici negatívne, depresívne alebo je uplakaný, veľmi pravdepodobne prenesie svoje prežívanie aj na dieťa. To samozrejme neznamená, že máte všetky svoje pocity potlačiť. Nájdite si chvíľu, kedy Vás niekto pri dieťati zastúpi, vystrieda a kedy budete mať čas len pre seba a dajte svojim emóciám priechod.
Ak je vaše dieťa smutné alebo plačlivé nebráňte mu v tom, nevravte mu aby neplakalo ani mu nikdy neklamte preto, aby ste ho na chvíľu utíšili. Je ťažké ustáť slzy, smútok a strach svojho dieťaťa, ale ak mu dovolíte aby ich prejavilo, uľaví sa mu.
