Aj my sme to prežili
KontaktAko som stretla Hodgkina
Môj príbeh sa začal odohrávať 6. augusta 2008. Pamätám si to veľmi presne, mnoho fotiek z tohto dňa zdobí môj fotoalbum. S priateľom sme sa vybrali na našu prvú spoločnú dovolenku do krásneho Slovenského raja. Popravde, keď sa začali prejavovať prvé príznaky, tak som tomu vôbec neprikladala žiadnu vážnosť. Najskôr sa mi priam začali z vlasov valiť lupiny, divné to bolo už preto, že som lupiny doposiaľ nikdy pred tým nemala, nikdy. A potom to začalo. To nekonečne svrbenie, na ktoré mi kožná dala hádam x-mastičiek, ktoré vôbec nezaberali, potom to otravné nočné potenie, prezliekanie sa aj 3-krát za noc. Našla som si novú prácu a vravela som si, že za žiadnych okolností nemôžem byť chorá a už vôbec nemôžem ísť na PN. Mala som voľný víkend, zašla som ku svojej obvodnej lekárke a povedala jej, že potrebujem niečo, čo ma veľmi rýchlo zbaví prechladnutia. Tiež som jej spomenula, že ma už dlhšiu dobu tlačí na hrudníku; poslala ma na rtg hrudníka. Po úmornom čakaní na výsledok, ktorý mi miesto lekára prišla dať do rúk sestrička, som so smutnou hlavou bežala naspäť k svojej obvodnej lekárke, aby mi vypísala papier na Ct. Potom to šlo už celkom rýchlo. Ct sa podarilo objednať v predstihu. Medzičasom sa mi na krku objavila uzlina, dosť veľká, nebolestivá. Neváhala som a hneď som klikla na google „uzliny“ a bolo to tu – lymfóm. Neviem prečo, ale vedela som to, tak nejak som to cítila asi celý život, že ja budem tá, ktorá sa s nejakým onkologickým ochorením bude musieť popasovať. Nikomu som o svojich obavách nepovedala. Bola som v práci, volala mi mama vraj sú výsledky z Ct a ona nevie, čo to je, ale niečo to je. Hneď mi priniesli kartu, ničomu som nerozumela, ale niečomu predsa a to tomu slovu – lymfóm. Už som ho poznala z internetu. Hneď na druhý deň sme šli k nám na pľúcne oddelenie, primárka si zavolala mamu, ako keby som bola nesvojprávna alebo neplnoletá; až teraz chápem prečo to spravila. Ako mala vtedy 24. ročnému dievčaťu, plnému života a nových očakavaní povedať, že ma nádor veľký ako lopta. Len som sa spýtala mami, či je to rakovina. Povedala nie, vtedy som plakala prvý a aj poslednýkrát. Hneď som bola odoslaná do Vyšných Hágov, najlepší špecialisti na všetko, čo sa týka pľúcnych chorôb. Vtedy som si ešte myslela, že to proste vyberú a pôjde sa ďalej. Opak bol pravdou. Po urputných vyšetrniach, bol ortieľ mne už zrejmý dávnejšie, jasný – hodgkinová choroba. Zrazu som mala nového priateľa. Vždy si spomeniem na to známe heslo: Rodinu a súrodencov si nevyberáte, ale priateľov áno. Sranda, lebo tohto som si ja rozhodne nevybrala a ani som o neho nestála a predsa tu bol, odhodlaný zvíťaziť nado mnou, nad mojim telom, nad mojim zdravím. Len to ešte nevedel s kým má dočinenia.
Po príšerných praktikách na našej onkológii, po ešte príšernejšiom odbere kostnej drene, a teraz sa ospravedľňujem, lebo som písala, že som plakala prvýkrát a naposledy. Ešte raz som plakala a to bolo práve na oddelení hematológie v našej nemocnici. Doktorka sa tam urputne snažila odobrať, čo i len kúsok kostnej drene a nič. Máte tvrdé kosti, starému človeku by sme to hneď odobrali. Po viac ako hodine mučenie, som vyšla celá mokrá, uplakaná, spotená. Ešte teraz je mi do plaču, keď si na to spomeniem. A potom sa to stalo. Usmialo sa na mňa šťastie a mohla som sa ísť liečiť do NOÚ v Bratislave. Hovorím o šťastí práve preto, že lekárka na onkológii mi povedala, že veď aj u nás to liečime. Zapojilo sa do toho pár zanietených ľudí a hneď som aj bola objednaná na vyšetrenie do Bratislavy. Za čo im teraz ďakujem, aj keď som to vtedy nevedela spraviť. Ak mám pravdu povedať, vtedy som vedela, že už mám vyhraté. Prvé vyšetrenie bolo deň pred Vianocami, odobranie kostnej drene, ktoré vôbec nebolelo, resp. som ani nevedela, že sa čosi deje. Úžasný pán doktor, ktorý presne vedel, čo robí.
V januári som začala s chemoterapiou, dosť som sa toho obávala, ale keďže som bola na chate lymfomákov ako doma, tak som presne vedela, čo mi budú robiť, koľko to bude trvať, ako to bude vyzerať, akú to bude mať farbu, kedy mi vypadajú vlasy, kedy mi bude zle a či mi bude. Bola som informovaná o všetkom. A predsa som tam šla s malou dušičkou, že pri mojom šťastí mi vlasy vypadajú hneď a budem šabliť ešte po ceste domov. Našťastie sa nič z toho nestalo. Vlasy mi vydržali celú liečbu, dokonca mi ani raz nebolo zle tak, aby som vracala. Párkrát som bola chorá, párkrát mi bol pichnutý rastový hormón, ale to bolo tak všetko. Teraz sa hodí dodať to známe: šťastie v nešťastí. Ďalšiou fázou po chemoterapii bola rádioterapia. Všetko som zvládla na vynikajúcu, našla si kopec nových priateľov a zistila, že aj v nemocniciach sa k vám môžu chovať ako k ľuďom. NOÚ v Bratislave je toho jasným príkladom.
A teraz? Čakám na posledné vyšetrenie, ktoré určite dopadne dobre. Bola to dlhá cesta a veľakrát aj bolestivá, ale nie fyzicky, ale psychicky. Asi najsmutnejšie je, že keď ľudia vidia, že jej nie je zle, že môže normálne fungovať, tak na to, čo cíti vo vnútri úplne zabudnú. Tak je pravda, že ťažko pochopiť niečo, čo človek nezažil. No určite sa na nikoho nehnevám. Všetci sa chovali úžasne, dokonca aj moja mama ma prekvapila. Síce mi zo začiatku volala asi stokrát za deň a mne už riadne jej otázky typu: jedla si, nie je ti zle, mala si ovocie, piješ dosť vody, liezli na nervy, ale je to mama. A my sme ich deti. Je pravda, že sa našli aj ľudia, ktorým som o svojom zdravotnom stave povedala a tí to museli povedať hneď každému koho stretli, lebo to je terno, že poznajú niekoho kto má rakovinu, ale nie všetci sa vedia vcítiť do toho, čo tým človeku spôsobia. Môj priateľ to vystihol presne: Keď sa nie je s čím pochváliť, tak nech ma aspoň poľutujú. V konečnom dôsledku môžem s čistým svedomím povedať, že sa mi s Hodgkinom nežilo tak zle ako sa na prvý pohľad mohlo zdať, ale určite sa mi bez neho bude žiť lepšie. Hlavne som sa naučila od neho veľa vecí a určite som lepším človekom. A, keď už nič iné, tak aspoň za to mu ďakujem. Lebo nadarmo sa nevraví, že človek musí niečo takéto prekonať, aby zistil, čo všetko má okolo seba a že aj veci, ktoré sú pre iných bežné, pre chorých také byť nemusia.
Nakoniec to bol celkom dobrý priateľ. Ako sa vraví, len dobrí priatelia nás vedia niečo naučiť a dokážu nás niekam posunúť a možno práve tam, kam sme my sami cestu nájsť nevedeli. Týmto určite situáciu s onkologickým ochorením nechcem uľahčovať, ale je pravda, že nie je choroba ako choroba. Určite by som všetkým chcela popriať, aby aj u nich to prebiehalo tak dobre ako u mňa a mohli na to spomínať len ako na niečo, čo bolo a moc to nebolelo.
Bohužial nie každý také šťastie má, ale s tou správnou dávkou optimizmu a viery v to čomu verí, sa to dá zvládnuť, aspoň Hodgkin určite. Tým som si 100 % istá.
« späť
«« 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 »»
Napíšte nám aj Vy
Na našej stránke nebudeme prinášať len informácie z oblasti psychoonkológie, ale jej súčasťou budú aj príspevky od pacientov a ich blízkych. Práve rozprávanie ľudí, ktorí onkologické ochorenie zvládli alebo ho práve prežívajú, o tom, ako sa k tejto náročnej etape postavili, ako ju dokázali zvládnuť, ale v určitom štádiu možno aj nezvládnuť, ako sa vyrovnávajú alebo vyrovnávali so svojimi pocitmi, môže byť pre návštevníkov tejto stránky veľmi cennou inšpiráciou.
Budeme preto veľmi radi, ak sa k nám pridáte - so svojim príbehom, jednoduchým odkazom, alebo radou.
Vaše príbehy, rady, odkazy a fotografie
posielajte na maja.andrasiova@gmail.com.
Tu si môžete prečítať všetky príspevky »
