Aj my sme to prežili

Kontakt

Katarína

Rozhodla som sa napísať o svojich pocitoch z choroby, o liečbe, ako mi rakovina zmenila život. Píšem hlavne o svojich pocitoch, ako som to celé od prvých príznakov ochorenia až doteraz cítila. Na záver v skratke opíšem aj svoje psychické problémy, ktoré takisto patria k môjmu životu. Aj preto, že jeden vznikol ako následok onkologickej liečby.

Naposledy mi túto možnosť napísať niečo o sebe ponúkla psychologička a rozhodla sa som sa napísať o svojich pocitoch hlavne preto, že si myslím, že aj takýmto spôsobom si môžem pomôcť vyriešiť svoj dlhoročný problém, keď odkryjem svoje pocity, aj keď sa mi o nich píše len veľmi ťažko. Beriem to však tak, že o čo väčšie problémy som v živote zažila a riešila, o to väčšie a cennejšie skúsenosti teraz mám.

Diagnózu M.Hodgkin mi zistili lekári v auguste roku 1994 pri prvej operácii. Prvé problémy som pociťovala približne rok, pol roka pred stanovením diagnózy, asi rok pred ukončením ZŠ. Chodila som k obvodnej lekárke, liečila ma antibiotikami, tie nepomohli. Silno som kašlala, až tak že sa na mňa začali pýtať susedia, že čo so mnou je. Strácala som silu, nevládala som, pri menšej námahe sa mi točila hlava. Keď som išla po ulici k lekárke, bála som sa že odpadnem od tej slabosti. Moje ťažkosti neprechádzali ani po antibiotikách tie som užívala v zime koncom roka 93 zač. 94 roku. Teraz som rada že som to prežila ako tak aspoň po ten august. Bývala som s rodičmi a bratom v bytovke, nevládala som vyjsť ani na prvé poschodie a keď som vyšla veľmi som sa zadýchala, rýchlo som sa unavila a doma som sa nevedela rozdýchať. Nechápala som čo sa so mnou deje, na telesnej výchove som inak behávala medzi prvými a zrazu som začala zaostávať, nevládala som behať aj keď som veľmi chcela. Bola som zvyknutá vždy byť medzi najlepšími a zrazu taký prepad, pri behoch som dobiehala s poslednými. Aj na dovolenke asi mesiac pred operáciou som mala ťažkosti pri vychádzkach a túrach po horách. Už dlhší čas som bývala veľmi bledá, spotila som sa už pri ľahšej záťaži, na tvári a rukách sa mi objavili suché miesta akoby sa mi začínal tvoriť ekzém. Začala som tušiť že sa so mnou deje niečo zlé ale nikdy by som si nemyslela, že to bude nakoniec rakovina. Možno intuitívne som prestávala jesť mäso, čo mi tiež mohlo výrazne pomôcť k tomu že som to prežila.

Do nemocnice ma zobrala mama na röntgen pľúc, lebo som sa veľmi zle cítila. Keď som čakala na vyšetrenie a tesne po vyšetrení si lekár zavolal mamu do pracovne. Mňa tam nepustil, čakala som na chodbe a začala som pociťovať veľký strach o život, bála som sa že zomriem. Nevedeli sme o akú diagnózu sa jedná ale už vtedy som sa pýtala sama seba či to celé mám šancu prežiť, či niekedy vyjdem z tej nemocnice kde som sa vlastne ocitla prvý krát od narodenia. Nikdy pred tým som nebývala hospitalizovaná v nemocnici, nemala som žiadne zdravotné problémy. Až na bežné prechladnutia, bola som zdravá a fyzicky dosť aktívna.

Zrútil sa mi celý svet, aj moje vzdušné zámky ktoré som v tej puberte mala, všetko aj to čo som nemala. Bola to bolesť psychická, zároveň som sa ocitla na druhej strane medzi tými čo sú chorí bolo to trochu ponižujúce a myslela som že rakovina je to najhoršie čo sa mi v živote mohlo stať.

V nemocnici som hneď ostala sama , čo som ťažko prežívala, bála som sa, bol to aj strach z neznámeho. Počas prvej operácie mi odobrali nádor na krku a vytiahli asi liter výpotku z pľúc, ktorý mi vytváral nádor v medziplúci. Po operácii som cítila, že sa mi až neskutočne dobre dýcha. Vychutnávala som si každé nadýchnutie a zároveň som sa tešila tomu ako perfektne čisto dýcham. Odvtedy mám z každého nadýchnutia úžasný pocit, beriem to ako niečo nové, niečo čo nie je úplne bežné, samozrejmé. Prvé pocity z onkologického odd. boli také že som sa bála pozrieť na iné deti ktoré boli so mnou na izbe, zdali sa mi vychudnuté až na smrť navyše bez vlasov, vyblednuté tváre mali až priesvitnozelnej farby a vyzerali ako by mali onedlho zomrieť. Ja som sa od nich dosť výrazne odlišovala, mala som vlasy, bola som trochu silnejšej postavy, vyšportovaná a nechápala som čo medzi nimi robím, mala som strach a zároveň som pociťovala bolesť od rany na krku, nevládala som od bolesti zdvihnúť hlavu, prvé dni som preto potrebovala pomoc pri zdvíhaní z postele. Nasledovala prvá liečba chemoterapiou, ktorú som v začiatkoch veľmi dobre zvládala. Pamätám si, že som kludne bez problémov mohla zarovno ako mi tiekla chemoterapia zjesť aj stráviť ťažšie jedlá ako napr. guláš, nemala som s tým problém. Liečbu som úspešne absolvovala, až veľmi som bola upätá na lekárov, ktorým som vtedy verila, žiadna alternatíva neprichádzala do úvahy tomu som neverila. Myslela som si že lekári ma vyliečia. Lekárom patrí vďaka za záchranu môjho života a zároveň ďakujem sebe že som to tak skvele zvládla a rozhodla som sa vlastne pokračovať vo svojej dosť náročnej ceste ďalej. Pomáhali mi rodičia, krstní rodičia, starí rodičia, bratranec sesternica. Ale asi najviac som to mala celé mať v rukách ja, čo som si však vtedy ešte neuvedomovala. Od krstnej som sa postupne dozvedela o základoch ezoteriky, duchovna. Prečítala som veľa literatúry ktorá mi pomohla aspoň začať rozmýšľať celkom inak. Už vtedy som mohla ísť týmto smerom. ALE to duchovno sa mi zdalo také dosť nepopulárne a ja som v tom čase ešte stále mala hlavu niekde vo hviezdach a chcela som dosiahnuť niečo, čo je u iných obľúbenejšie než sa zaoberať duchovnými vecami. Možno keby som vtedy začala robiť čo mám a hlavne podľa seba, intuície, nemuseli prísť ďalšie onkologické problémy. Nevedela som o tom, že sa mi môže ochorenie vrátiť. Považovala som sa za navždy vyliečenú.

O to väčší šok som utrpela neskôr keď sa choroba vrátila.

Bolo to pre mňa ťažké obdobie aj preto že som práve skončila ZŠ a mala som nastúpiť plná očakávania na strednú. Lekári mi dali na výber či nastúpiť do školy alebo si nechám rok odklad. Prijatá som bola na strednú školu v Ba. Možno aj preto že som takýmto spôsobom chcela odsunúť svoje problémy na vedľajšiu koľaj a neriešiť ich, rozhodla som sa radšej nastúpiť do školy. Krstní rodičia mi navrhli že mi vybavia strednú školu v Senci aby ma mohli rodičia bližšie voziť na skúšky, najskôr som študovala individuálne asi pol roka. Potom keď som sa postupne zaraďovala do kolektívu, čakalo ma tam dosť nemilé prekvapenie. Niektorí z triedy mali problém pochopiť moju situáciu a vysmievali sa mi. V autobuse do mňa dosť dobiedzali čo ma naštvalo. Tak som sa jedného dňa rozhodla že im to vysvetlím . Mali sme práve prvú hodinu s triednou učiteľkou. Postavila som sa pred triedu so strachom a celá roztrasená a vysvetlila som poniektorým prečo nosím šátek na hlave a že už to nebude dlho trvať lebo vlasy mi začali rásť aj keď boli veľmi krátke. Asi to pochopili, lebo od vtedy sa začali ku mne správať lepšie. Ja som postupne aj takýmto spôsobom začala zisťovať, že keď niečo chcem v živote, treba o to zabojovať a mala som dobrý pocit, že som si tento problém vyriešila sama. Odmietala som vtedy nosiť parochňu. Nerada používam na sebe niečo, čo je mi cudzie. Lekári tvrdili že vlasy nie sú až také dôležité, to však asi neplatí o období puberty. Mala som s tým problém keď mi začali padať, aj to bol pre mňa sok. Začala som nosiť šatek na hlave, ktorý ale mal takú nevýhodu, že som nim pútala pozornosť iných. Jedného dna cestou zo školy ma zastavili okoloidúci a posmešne sa ma opýtali že prečo nosím ten šátek, asi si mysleli že tom chcem byt zaujímavá. V škole sa mi lepšími vzťahmi zlepšoval aj prospech, takmer na jednotky. Ku koncu 3, 4 ročníka som si začala chodenie do školy celkom užívať a to som kvôli problémom chcela školu skôr ukončiť. Našťastie som v 98 úspešné zmaturovala. Počas štúdia som prekonala dva relapsy a dve operácie, absolvovala som chemo a rádioterapie. V druhom ročníku som rok chodila do ĽŠU na gitaru, hudba mi tiež pomohla, mala som z toho radosť, keď som si vedela niečo jednoduché zahrať ale nevládala som počas školy cestovať, absolvovať rádioterapiu v Ba a ešte aj gitaru v Senci. Možno skoro, vtedy som bola dosť netrpezlivá, po roku som to nechala.

V 96 roku som prešla z detského odd. na Klenovu kde som bola liečená a som sledovaná až doteraz. Na Klenovej mi ponúkli transplantáciu kostnej drene, začali ma pripravovať a už pri v prípravnej fáze som zareagovala úplne opačne ako to pri mne predpokladali. Mala som z toho všetkého veľmi zlé pocity, tak som sa rozhodla odmietnuť. Prestávala som veriť klasickej medicíne, Vyhľadávala som rôznych liečiteľov, začala som uvažovať o alternatívnych spôsoboch liečby. S onkológom som sa nemohla o alternatíve porozprávať lebo on sa tomu smial keď sme mu s mamou niečo o podporných prípravkoch hovorili. Už pred skončením školy som sa po tom všetkom postupne dostávala do vyslovene beznádejných stavov, plakala som že ja takto žiť ďalej nechcem, bola som v depresiách, boli to pre mňa šoky, keď sa ochorenie stále vracalo späť, strácala som fyzické sily, psychicky som bola na dne Zaujímavé na tom bolo to, že ako som sa do depresie dostala, potom som z nej vyšla von Ale bola som takýmto priebehom veľmi unavená, občas som sa cela triasla buď v zime, alebo pri liečbe.

Takto som to cele prežívala bez pomoci psychológa až do roku 2011,12. Bolo to hlavne o mojom postoji k životu, ľuďom, veciam, takmer všetko som kritizovala, pozerala som sa na všetko veľmi negatívne a myslela som na chorobu že ta sa mi určite znova vráti a tak sa aj stalo. Je to všetko viac menej o rozhodnutí, pozerať sa na svet celkom inak, optimistickejšie. Neskôr som pochopila že tu má prísť k zmene povahy od negatívneho pohľadu na veci a zbytočné vracanie sa do minulosti snaha o zmenu na optimizmus. Zistila som že je potrebne zmeniť aj pohľad na seba, presvedčenie o sebe, vyjadrenie si lásky, uznania ak je to vhodne. A súvisí to aj s obliekaním. V tom čase keď som chodila na strednú dosť som sa zanedbávala aj svoj zovňajšok. Bolo mi vtedy jedno čo si na seba dám, akú farbu, stačilo mi obliecť si správnu veľkosť, takmer vôbec som sa o seba nestarala. Akoby som sa nemala dostatočne rada, ani som to neriešila. Žila som len taký povrchný život, ľahostajne k sebe aj iným, prehnane som sa podriaďovala iným, hlavne autoritám, nemala som vlastný názor a ak áno radšej som podriadene so všetkým súhlasila, aby som nemusela isť do konfliktu a presadzovať si svoje. Zdalo sa mi to menej náročne a zbytočné vyjadriť sa. Bolo mi jedno s kým sa stretávam o čom hovoríme, stále som sa niečomu alebo niekomu nezdravo prispôsobovala. Nevedela som že je potrebné očistiť si aj vzťahy, vedieť vyjadriť naplno to čo cítim a ísť si v skutočnosti za tým čo ja chcem, nie za tým čo odo mňa niekto očakáva. Pri každom relapse som to preháňala s emóciami, nevedela som ako mam s nimi pracovať, že sa stačí ukludniť. A s chladnou hlavou sa lepšie riešia veci. Každým relapsom som pomaly zisťovala, že je zbytočné až tak veľmi vyhrocovať aj tak ťažkú situáciu, ale išlo to len veľmi pomaly k lepšiemu, bola som na to sama. A ak som niečo riešila tak hlavne moje okolie, bola som príliš kritická k okoliu a dosť aj k sebe. Mala hlavne riešiť seba a svoje problémy. Nevedela som sa poriadne prejaviť, odpovedala som len áno nie alebo mh. Mala som veľkú snahu pomáhať iným ,chýbalo mi byt viac sebeckou. Ak som sa nejako prejavila, viac menej som to vždy svoje konanie nejako ospravedlňovala, chýbala mi asertivita. Často krát som si obmedzovala svoje vlastné túžby a potreby, potláčala svoje pozitívne ale aj negatívne pocity a nevedela som sa vyplakať. To sa ešte teraz učím, ako dostať negatívne emócie a pocity zo seba von. Bola som uzavretá, nestretávala som sa s ľuďmi, len v nemocnici a tam to bolo negatívne. Nemala som sa komu vyrozprávať, žila som v depresiách a smútku. Neskôr som sa doslova učila kedy povedať áno kedy nie, bola som v odpore a takmer všetko som z voleja odmietala. Žila som bez cieľov a keď som nejaké mala túžila som za každú cenu niečo dosiahnuť, asi som si tým potrebovala niečo dokázať. Mala som hlavu vo hviezdach. Nevšímala som si maličkosti, prírodu, okolie. S tým svojim prevažne negatívnym pohľadom na vec som bola zatvorená sama v sebe a týmto som sa dosť dlho dusila, našťastie som to neskôr prekonala. A začala vnímať svet inak, triezvejšie. Pri riešení vecí som sa snažila zaujať optimistický postoj a dá sa to aj pri pohľade na rakovinu a iné ochorenia. Aj vtedy môže byť svet krásny, pohodový a šťastný. Len si treba za tým ísť, doslova vybojovať si to. Lebo keď som bola v depresiách, ťažko sa mi z nich vychádzalo ale nakoniec som to zvládla. Verím tomu, že za pomoci homeopatik som sa z depresie neskor dostala a potom hlavne svojim zmeneným postojom k životu. Počas liečby som často krát prežívala hnev na všetkých a na všetko, akoby niečo iné mi zapríčinilo chorobu. Lekári mi nevedeli vysvetliť čo bolo príčinou vzniku rakoviny. Každý okolo mňa mi tvrdil že je to náhoda alebo že príčinu nepoznajú a snáď niekedy sa na to príde. Najskôr som tomu aj uverila, aké jednoduché že náhoda. Tým pádom som bola na chvíľu akoby oslobodená sama od svojich problémov, od ich riešenia. Veď ja za to nemôžem keď to prišlo náhodou a ako potom tú náhodu môžem riešiť. Ostávalo by mi už len čakať, kedy tú náhodu niekto vyrieš. Že vraj mám byť rada že je to len hodgkin, diagnóza ktorá patri k najľahšie liečiteľným onko ochoreniam. Tak potom prečo som ešte stále chorá. Bol to ďalší šok keď som počas štúdia na VS postupne zistila že rakovinu som si spôsobila sama, nikto mi za ňu nemôže. Mohla som sa stavať k životným prekážkam celkom inak, miesto negatívnych rozhodnutí som mohla urobiť pozitívne. Nikto mi nepovedal ako sa mám kedy rozhodnúť aj keď som občas určité tlaky pociťovala bolo vždy na mne ako sa rozhodnem. V tomto mi pomohla aj povinná literatúra na VŠ, keď som precitala knihu Aj napriek všetkému povedať životu áno od V.E.Frankla. Začala som si spájať určité udalosti v živote z minulosti ako som sa kedy rozhodovala, aká skúsenosť potom nasledovala a bolo toho viac. Vlastne každý deň robím nejaké rozhodnutia a hlavne odo mňa závisí či to pôjde k lepšiemu. To či si budem veriť, odo mňa závisí, preto sa nemôže rozhodnúť nikto za mňa. Sú veci o ktorých si sama rozhodujem a zdá sa že keď som sa cez to všetko dostala niekedy menej úspešne ale v poslednom čase sa v tomto cítim čoraz úspešnejšia. Sú to moje pocity pre ktoré sa sama rozhodujem, nikto to nemôže urobiť za mňa, lebo je to môj život, moja skúsenosť a odo mňa závisí ako budem žiť tento život hoci aj s tým čo tu mám. Pamätám si že roky pred chorobou som žila v strese, áno aj dieťa môže žiť v strese, môže sa trápiť. Každý máme nejaké trápenie bez ohľadu na vek. Zo všetkého som si robila ťažkú hlavu, aj z maličkostí. Riešila som blbosti, napr. ohováranie v škole, to ako vyzerám pred ostatnými ktorý ale s tým vôbec nič nemali. Bolo to moje rozhodnutie že som sa zo všetkým trápila niekedy úplne zbytočne. Cítila som sa menejcenná keď som nosila niečo na sebe čo spolužiačky mali lepšie, chcela som byt perfektná, možno až dokonalá. Myslela som si že keď sa venujem športovým aktivitám, nič sa mi v živote nemôže stať, že budem voči všetkému v živote odolná. Zaoberala som sa nepodstatnými vecami . Lebo ako som neskôr zistila, nieto, ako ma posudzujú druhí ale ako sa ja vnímam to je podstatné a to formuje celým môj život. Zároveň som akoby pociťovala zodpovednosť za iných, až som mala niekedy pocit hanby ak niekto niečo urobil, čo mal podľa mňa inak. Potláčala som vlastné emócie, čo pri mojej extra citlivosti bolo veľmi škodlivé pre mňa. Mala som pred ľuďmi vonku masku na tvári, že u mňa je všetko v poriadku, bola som zatrpknutá keď sa mi stalo niečo negatívne. Vtedy som chcela pociťovať len to dobré a bez toho aby som sa o to posnažila, myslela som si že všetko ku mne nejakým zvláštnym spôsobom príde, veď netreba nič robiť. Vôbec som si neverila, pri menších negatívnych udalostiach som sa trápila, odopierala som si radosť, cítila som sa všetkým naokolo dotknutá v negatívnom zmysle. Zmenu životných postojov som dosiahla práve cez rakovinu a ďalšie trápenia vo svojom živote. Postupne sa učím, že treba vedieť v živote vyjadriť vďaku naozaj za všetko. Ja som si myslela že život pôjde podľa mojich predstáv ale asi je to celé o tom, že nie to čo ja v živote očakávam, ale čo sa tu odo mňa očakáva, že pre niečo som sa narodila, to je to dôležité, tam sú moje ciele.

A nie tie ktoré si ja tvrdohlavo budem presadzovať, niekedy sa treba vedieť aj podriadiť životu a rešpektovať tu všetko čo treba a zároveň žiť naplno.

Po maturite som si nahmatala ďalšiu hrčku na krku ale to už som prestávala veriť že ma lekári vyliečia a začala som odmietať terapiu. Nádor síce začal ustupovať bez toho aby som vedome zo sebou niečo robila, v tom čase som sa vôbec nesnažila prispieť k vyliečeniu, len som verila že možno sa stane zázrak a ja sa z ničoho nič vyliečim. Zrejme sa jednalo o nejaké zmeny v podvedomí. V októbri roku 98 som nastúpila do práce, robila som administratívne práce na plný úväzok v Ba a Pezinku. Od apríla 2003 som ostala na invalidnom dôchodku, nakoľko som sa ocitla v dosť ťažkom zdravotnom stave. Nádor mi zasiahol do panvy, mala som veľký opuch na pravej nohe. a po niekoľkých PNkach kedy som sa silou mocou držala práce nakoniec z ťažkými pocitmi som odišla do dôchodku. Nevedela som si predstaviť život bez prace, len tak ostať doma, pripadala som si odpísaná, zbytočná, nepotrebná. Až neskôr som prišla na to, že choroba súvisí aj s celkovým správaním k sebe a výzorom, to ako sa o seba starám, ako sa mám rada a či vôbec. Myslela som si že už tu so mnou nikto nepočíta, už tu nebudem ničím užitočná, keď ostanem v invalidite. Bolo to dosť kruté pre mňa, keď som si uvedomila, že v 23 rokoch som považovaná za invalidnú so ZTP preukazom . Neskôr som však zistila že nielen po finančnej stránke to bolo pre mňa veľmi dobre riešenie ale navyše mala som vtedy možnosť viac o sebe rozmýšľať a nasmerovať sa aj pracovne niekam úplné inam. Lebo administratívna práca ma vôbec nebavila, len som zároveň ani nevedela akou cestou mam isť ďalej, čo mam robiť. Zároveň s depresiami a fyzickou nevoľnosťou som sa takto trápila ďalej. A pritom stačilo len trochu viac stíšiť emócie, ukludniť sa a začať rozmýšľať nad tým čo by mi v živote viac vyhovovalo. Vtedy som to neurobila, nevedela som čo mam robiť. A keď som aj sem tam uvažovala nad niečím, väčšinou som bola netrpezlivá, netrvalo to dlho a znova som sa vrátila späť do toho negatívneho. Keď som bola na tom psychicky zle väčšinou som išla na nákupy, hoci aj nepotrebne veci som kupovala a takto som unikala pred trápením, zaoberala som sa oblečením čo vtedy vôbec nebolo dôležité. chvíľu som mala z toho dobrý pocit. Mala som plný šatník nepotrebných veci, starých veci, mala som neporiadok aj vo vonkajších veciach, nieto ešte vo svojom vnútri, ktorým som sa nezaoberala. Pomáhali nakupy, čo však netrvalo dlho a znova prišla depresia. Bola som sama zo sebou nevysporiadaná , v nerovnováhe, nespokojná a pripadalo mi to ako keby som sa pohybovala v začarovanom kruhu. Vedela som že to nie je dobré ale nevedela z neho dlho vyjsť von. Stále len choroba, depresie a izolácia.

V tom čase som absolvovala mnoho CT vyšetrení , kde som si tiež užila svoje pri čakaní na vyšetrenie. Pamätám si že viackrát sme s mamou sedeli od rana do večera v nemocnici. Mala som pocit že už sa toho vyšetrenia ani nedočkám. Bola som hladná, vystresovaná, pociťovala som nevoľnosť a navyše si ma tam nikto ani len nevšímal v akom stave tam čakám a ešte som tam mala vypiť ten kysly napoj co bolo po tom všetkom dosť problém. Až sa mama ozvala a opýtala sa kedy ma už zoberú až potom sa to cele pohlo a zavolali ma pod stroj. Neskôr sa našťastie priebeh čakania a vyšetrovania na zmenil k lepšiemu, t.c. cele vyšetrenie možno aj z príchodom trvá približne pol hodinu. Aj keď na moje prekvapenie na ct vyšetrení mali lekári problém zaviesť mi kanylu, neskôr som to riešila tak, že sestričky z chemoterapie mi ju zavadzali pred ct a boli tak skvele že nemali s tým žiadny problém a im som potom verila. Raz som dokonca odišla predčasne z vyšetrenia, keď mi nedokázali zaviesť kanylu, nevydržala som to tam a odišla som.

Takže postupne som strácala vieru vo vyliečenie terapiami ktoré mi onkológovia ponúkali. Zverila som sa so svojimi problémami najskôr bylinkárovi, neskôr mi pomáhali šamani, ľudia ktorí mi dodávali energiu, naposledy som chodila na akupresúru ktorá mi veľmi pomohla. Bola som veľmi stuhnutá a všetko ma bolelo, nevládala som ani ležať bez bolesti nieto ešte chodiť. akupresurista ma odblokoval a podarilo sa mu z veľkej časti uvoľniť mi svalstvo a odstránil mi bolesť ktorou som od 2003 roku dosť trpela. Pociťovala som veľké zlepšenie pri chôdzi, ľahšie som chodila. Šamani pre mňa vtom čase spravili veľa keď ma zobrali úplne nezištne na výlet do Ba. Konečne som išla niekam von s cudzími ľuďmi bez rodičov. Konečne preto, lebo už v tom čase si myslím že po všetkých tých problémoch sme toho v rámci rodiny mali tak akurát dosť a bolo to celkom fajn na chvíľu si oddýchnuť a odísť niekam preč mimo domu. Celášťastná že niekto pre mňa niečo takéto spravil som sa vrátila domov s úplne inými optimistickými myšlienkami a na tento výlet veľmi rada spomínam. Pomohli mi úplne obyčajným ľudským prístupom, myslím že veľakrát ani tak netreba dávať materiálne dary alebo peniaze, stačí len tak málo. Mne pomohol obyčajný výlet. Aj touto cestou im patri zato veľká vďaka. Môžem úprimne napísať, že každý liečiteľ alebo ktokoľvek mi pomáhal, istým spôsobom aj pomohol. Niekto viac, niekto menej, ale pomohli. A naučila som sa sama rozhodovať o tom, koho požiadam o pomoc, nakoľko si pustím ľudí k sebe. Zistila som že niekedy je naškodu aj príliš sa otvoriť iným ale takisto nie je dobré sa uzatvárať. Zasa treba hľadať len tu zlatu strednú cestu, aby to vyhovovalo hlavne mne. To čo si o tom myslia iný, je pre mňa nepodstatne. Moja mienka o sebe je ta najdôležitejšia lebo potom podľa toho ma vnímajú aj iní.

Od 2004 do roku 2007 som bola dobrovoľníčkou v jednej bratislavskej nadácii. Mala som vtedy pocit, že by to pre mňa mohlo byt dobre, pomáhať iným ľuďom. V tom čase som si neuvedomovala, že to je asi jeden z mnohých problémov onko chorých, chcieť niekomu pomáhať. Bez ohľadu na to či je to pre mňa dobre. Bola to síce dobra skúsenosť . Naučila som sa ako sa pracuje v nadácii, čo všetko treba okolo toho vybaviť kým je poskytnutá niekomu pomoc. Ale nakoniec to nebolo zrovna najšťastnejšie riešenie, nakoľko sa tam neustále prejednávali rôzne negatívne udalosti ľudí. Ja som v tom čase asi najviac potrebovala venovať sa sebe, pripadne hovoriť o pozitívnych veciach a nezaoberať sa problémami iných. Aj keď niektoré problémy som mohla v nadácii vysvetliť so svojho pohľadu onko pacientky a pomôcť tak k lepšiemu pochopeniu žiadostí.

Počas dobrovoľníctva v nadácii v roku 2005 som začala študovať sociálnu prácu, myslela som si že mojou úlohou je pomáhať iným v zmysle niečoho ako sociálnej pomoci. V 2006 roku aby ma rodičia nemuseli voziť a mohla som sa prepravovať sama, s pomocou mamy som si vybavila kompenzačné príspevky najskôr na auto, na ručné ovládanie a na benzín. S tým nebol na UPSVaR v Senci žiaden, problém, na úrade boli pracovníčky ochotné, a celkovo pomohli. Popri štúdiu, keď ma práca v nadácii prestala baviť som si našla prácu na čiastočný úväzok, zasa v administratíve. Vlastne veľakrát som v živote urobila tú istú chybu vracala som sa tam, kde ma to vôbec nebavilo len aby som pracovala. Ale hovorila som si, že keď pracujú iný popri škole tak aj ja to skúsim. Ešte stále som sa porovnávala s inými. Nerozmýšľala som poriadne sama nad sebou, stále čo povedia iný. Zdalo sa mi, že idem správnym smerom, nepochybovala som o tom že je to správne, ale cele to bolo iba povrchne. Myslela som si že budem na tom lepšie keď skončím vysokú. Tak som to aj preto ukončila v roku 2009. Počas školy v prvom ročníku mi zistili ďalší relaps, absolvovala som chemo, ta nezabrala tak ako mala, tak začiatkom roka 2006 som prešla aj cez rádio terapiu. Neskôr som školu dokončila s výbornými výsledkami, ale riešila som vtedy ďalší onko problém opäť v panve, síce menšieho rozsahu, ale predsa. Postupne som si začala uvedomovať, že aj tých možností ako ma môžu liečiť je čoraz menej. Už som toho mala akurát tak dosť. Rozmýšľala som, či ešte je vúbec nejaká možnosť na liečenie. Fyzickú nevoľnosť ako napínanie na zvracanie a celkovú nepohodu som začala cítiť v apríli 2008 tak som sa rozhodla pre ct vyšetrenie kde sa to potvrdilo. Hovorila som že štátnicu v takomto stave nemôžem zvládnuť, chcela som si ju presunúť na neskôr. No s ohľadom na to že či vobec môžem rátať s nejakou možnosťou potom niekedy.. som sa rozhodla že na tej štátnici to predsa len skúsim. Učila som sa vlastne cele 3 roky až na nejaké momenty dennodenne. Už vtedy som mávala problém zapamätať si alebo naučiť sa niečo. A to až oveľa neskôr som si uvedomila keď mi o týchto problémoch hovorila známa ktorá tiež prešla chemoterapiou. Bola som zavretá doma v izbe, v tom čase som žila dosť izolovanie od všetkého, neudržiavala som žiadne kontakty. A čo som vtedy mala boli hlavne depresie a nevoľnosť a únava z toho všetkého. Tlačila som sa do učenia čo to dalo, drvila som sa texty, asi aj preto som to všetko zvládla s vynikajúcimi výsledkami. Čo sa ale neskôr začalo prejavovať na mojej psychike. S lekárom som sa cele roky doťahovala, či sa budem liečiť alebo nie. Už som bola z toho všetkého veľmi vyčerpaná. Súhlasila som s rádioterapiou, ale zároveň som sa snažila oddialiť to cele, kým vyskúšam alternatívnu terapiu. Podarilo sa mi nádor zmenšiť , čo sa ukázalo tesne pre liečbou na ct zameraní. S tým som však nebola spokojná. Povedala som si že zoberiem len negatívny výsledok, s každou inou možnosťou som preto musela byt nespokojná. V tom čase som bola sama k sebe veľmi kritická až tvrdá a to tiež nebolo dobre ako by som sa nemala rada a nevedela sa pochváliť. Aj za menší úspech treba vyjadriť vďaku. Lebo keď som nebola spokojná s už aj tak úžasným zmenšením tak asi som nemohla čakať viac. Choroba ma vlastne naučila aj skromnosti a vďačnosť za všetko čo od života dostávam. V tomto období ako veľmi často od 14rokov som prekonávala veľa negatívneho. Nakoniec ani úspešné ukončenie vysokej mi veľa radosti neprinieslo. Mohla som sa v tom čase zameriavať viac na svoje zdravotne problémy, na ich riešenie, než dosahovať niečo čo popri tak vážnych problémoch nemohlo mat veľkú Váhu. V čase keď som ostala na invalidnom som predsa len mala zopár svetlých okamihov v živote, kedy som chvíľku nad sebou rozmýšľala. Chcela som sa dostať do lepšej fyzickej kondície tak som začala pravidelne bicyklovať. Už som šoférovať na otcovom aute, lebo pravú nohu mam od 23rokov slabšiu, mala som zlomenú panvovú kosť, ťažko som sa učila chodiť, bola o tretinu slabšia v porovnaní s pravou, po odstránení veľkého opuchu ktorý tam bol, mi ubudlo svalstvo a odvtedy mam v nej aj veľmi slabú citlivosť. Nevedela som používať pravou nohou brzdu a plyn. Bolo to všetko dosť kruté pre mňa ako pre niekoho kto miluje pohyb a rýchlosť. Potrebovala som byť mobilná, busom ani vlakom som nevládala.

Nevedela som si predstaviť život s takýmto hendikepom, ešte vždy som bolo zameraná na svoje fyzické problémy. Tak som sa rozhodla že to skúsim na bicykli, naučila som sa zoskakovať na ľavú nohu, ktorá bola vždy slabšia. Pravidelne okrem zlého počasia a zimy som jazdila na bicykli asi 4roky Počas posilňovania ochabnutého svalstva to bola pre mňa každou jazdou psychická očista. Keď som sadala na bicykel mala som plnú hlavu rôznych myšlienok, trápení, ťažkosti, nezrovnalostí a rôznych negatív a po každej jazde som prišla ako keby s čistou hlavou domov. A bolo celkom príjemne vyjsť niekam von a nevenovať sa stále len učeniu. Navyše jazdila som vždy s pocitom že na tom bicykli nemám žiaden hendikep som ako keby zdravá a ničím sa od zdravých ľudí neodlišujem, vtedy aspoň na chvíľu som mala dobrý pocit, verila som si, mala som pocit že som slobodna, môžem zájsť bez obmedzenia kamkoľvek, nemusím sa báť či vládzem prejsť a koľko, proste bicykel ma zaviezol, tam kam som potrebovala, cítila som sa ako športovec, dodávalo mi to veľkú silu a takto som sa postupne dostavala do stále lepšej fyzickej kondície a dokonca som prezívala aj keď chvíľkovo pocit šťastia, konečne aspoň na chvíľu bez depresii ktoré som mala takmer vždy po každej pešej vychádzke. Po vychádzkach som vždy prichádzala domov celá mokrá od potu, unavená a psychicky zničená z toho, že nevládzem chodiť, pri chôdzi som navyše krívala lebo pravú nohu mám kratšiu. Celá vyčerpaná, s plačom som sa utápala v myšlienkach čo to mám za život. Ale bolo to len stále to čo som vo vnútri cítila a niekedy som to s tými emóciami riadne preháňala, čo sa dalo zmeniť iným postojom k celej situácii. Vlastne som mohla byť rada, že chodím so zlomenou panvou, to sa hneď nedalo behat.

V 2009 roku na konci prvého semestra som odišla zo školy s tým, že štúdium bolo pre mňa veľmi náročné, pociťovala som pri tom veľký psychický tlak, premáhala som sa tlačila som sa vždy do toho, čo nemalo veľký význam. Myslím si, že v živote sa treba vedieť aj prekonať ale len v vtedy keď to má zmysel. A už som mala pocit že sa nemám venovať sociálnej práci, už ma to nebavilo a to nie preto že štúdium bolo náročné. Ostala som teda doma v tom čase už bez práce, bez školy s pocitom že stále neviem čo mám v živote robiť, čo by ma bavilo, ale hľadala som ďalej. Prihlásila som sa do tanečnej školy v Ba asi aj preto ze som si zasa hľadala únikovú cestu, zrejme to bola dobrá cesta tak akurát pre moje ego a trochu som maskovala tie fyzické a iné problémy ktoré som tam mala. Ale bolo tam aj niečo pozitívne, konečne po dlhých rokoch samoty som sa rozhodla, že sa chcem zabávať, odreagovať sa a to mi tanec mohol dať. Krátkodobo som pociťovala že som pri tom šťastná, ale zároveň dobré pocity sa miešali s veľkou fyzickou únavou. V tom čase som chodila na prechádzky von s paličkou a neviem prečo som si myslela že tanec zvládnem. Ešte som na to nemala kondíciu, bola som netrpezlivá, chcela som aby sa veci diali rýchlejšie a pomaly som rozmýšľala nad tým kedy už konečne začnem behať tak ako kedysi. Nakoniec to celé aj tak dopadlo, našťastie som to nechala, fyzicky som nevládala. Neskôr som začala s jogou, chcela som stále robiť nejaký šport, bez ohľadu na môj zdravotný stav, išla som tvrdo za svojimi predstavami. Vôbec som si nebola schopná uvedomiť, že k lepšej fyzickej kondícii sa môžem dopracovať len trpezlivou, dlhodobou pracou na sebe čo som našťastie neskôr aj pochopila. Joga bola pre mňa lákavá, začala som cvičiť v LPR, kde to bolo zadarmo, prešla som aj medzi pokročilých ale netrvalo to dlho. Síce ma to veľmi nebavilo, zasa som sa viac menej do toho dotlačila, ale trvalo to asi rok a pol a nechala som to. Joga mu upútala tým, že cvičenie ponúkali zadarmo. Neskôr som zistila, že to nemá byť rozhodujúce, či mi niekto niečo ponúka zadarmo, ale či to je to čo naozaj ja chcem v živote, aj keď sa jednalo len o cvičenie. Všetko musí mať svoj zmysel. Aj keď predsa len ako sa hovorí že všetko má svoje výhody. Tam som sa naučila ako si fyzicky, pohladením vyjadriť lásku k sebe, čo sa mi veľmi páči. Myslím, že pre nás onko pacientov je dobré aj takýmto spôsobom si pomôcť.

Začínala zima a chcela som skúsiť len tak postaviť sa na lyže. Zopár dní som chodila na webovú stránku LK Pezinok, napadlo mi čo na prvý pohľad mohlo vyzerať dosť zložito, pre lyžovanie. Chcela som to skúsiť, aspoň postaviť sa na lyže. Sama neviem prečo, asi intuícia ma zaviedla k lyžovaniu. Lyžovať som našťastie vedela, naučila som sa základy na lyžiarskom výcviku ešte na ZŠ. Vôbec som nerozmýšľala nad tým ako sa na tie lyže postavím keď chodím stále s paličkou a nevládzem. Jedného dna som sa tam vybrala, dohodla som si hodinu s inštruktorkou a išla som na to. Lyžiarku som síce mala problém vôbec nasadiť na nohu, ale nakoniec som ju tam dostala, nejako som prešla cez šmykľavý úsek v požičovni, vonku som sa opierala o paličky a to bolo asi na tom celom to najťažšie. Na lyže mi pomohla inštruktorka Inak neviem ako by som si ich zapla, nasledovala krátka rozcvička a cela šťastná že stojím na lyžiach, v čo som až tak veľmi neverila že sa mi to nakoniec podarí, ma inštruktorka naviedla na pasovy vlek. A pomaly za jej pomoci som sa spúšťala dole. Boli to neopísateľné šťastné pocity čo som vtedy mala, ja som to dokázala a navyše som začala mat pocit že ma to aj baví ani neviem prečo. Proste som postupne zisťovala, že lyžovanie milujem, robilo mi to obrovskú radosť a vôbec som pri tom nepociťovala nejaký veľký strach, asi preto že ma to tak bavilo. Práve naopak na lyžiach som sa cítila, ako keby boli mojou súčasťou, toto som ja, toto mam rada.

Konečne mam z niečoho ale fakt veľkú radosť, konečne sa teším, nechápem to cele. Neskôr spätne keď som to cele prehodnocovala, zisťujem, že to bol začiatok toho kedy začínam byt sama sebou, bol to úplný a veľmi dôležitý začiatok niečoho, čo konečne ma pre mňa zmysel. Pomaly síce som si to ešte vtedy neuvedomovala, išla som po tom čo ma v živote baví a čo chcem. Dovtedy som robila veci viac menej z povinnosti a zrazu to prišlo. Nakoniec sa ukázalo že to lyžovanie pre ma až tak veľmi nezaťažuje. Začala som rozmýšľať celkovo viac nad sebou, čo patrí ku mne, čo som ja a čo nie som, čo mám rada a čo nie a v tom pokračujem dodnes.

To bol začiatok roku 2010, bolo to obdobie kedy som začala výraznejšie pociťovať psychické problémy, necítila som sa dobre ale nemala som pocit že mám vyhľadať pomoc. Myslela som si že to prejde, že je to asi tým že som odišla zo školy a že som to urobila dosť nedobre. Mohla som odísť hneď po štátniciach, nie v rozbehnutom 4 ročníku. Nemala som z toho dobrý pocit, navyše bola som bez práce dosť dlho, asi dva roky. Bolo to obdobie kedy mi zomrela babka, uhynul pes. Nebolo mi z toho všetkého dvakrát dobre, dosť som sa trápila. Keby som aspoň v tom čase mala psychológa, ale zasa som sa cítila na všetko sama a keďže som nemala žiadne kontakty nebolo komu sa vyrozprávať. Až som jedného dňa získala kontakt na moju psychiatrickú lekárku, kde chodím od marca roku 2011. Na jednej strane som sa ocitla za ten rok v tak ťažkej situácii akú som nezažila ani pri onko problémoch, na druhej strane mi lekárka pomohla a pomáha nielen po zdravotnej stránke. Psychiatrické diagnózy tu opisovať nebudem, zatiaľ s tým všetkým len bojujem, vyrovnávam sa, učím sa znova žiť. Je to síce peklo kde som teraz, ale našťastie pocity veľkého poníženia, beznádeje, apatie, prázdnoty, nezmyselnosti toho všetkého, hnev na seba prečo som nežila lepšie už pri prvej chorobe pomaly prechádzajú. Myslela som si, že už v živote budem robiť všetko len automaticky, bez radosti zo života. Mala som problém ísť von medzi ľudí, cítila som sa menejcenná, problematická so svojimi diagnózami. Mala som pocit, že tentoraz sa naozaj pre mňa všetko skončilo a už budem len prežívať, cítila som v sebe za to veľkú krivdu. A po skúsenosti s rakovinou som už vedela že veľkou mierou si vytváram tak dobré ako aj zlé zážitky sama, mala som výčitky svedomia prečo som sa až takto v živote prepadla, že z tohto sa už nemôžem dostať. Veď som bojovala dosť dlho s rakovinou a už som sa postupne naučila ako sa mám správať k sebe a iným. Tak prečo to prišlo. Chvíľu som rozmýšľala nad tým prečo vlastne som prežila 94 rok keď teraz som na tom ešte horšie, ale zrejme predsa len tu pre niečo som a už po tom všetkom snáď bude len lepšie. Skúsenosti s rakovinou mi pomáhajú teraz zvládať úplne novú situáciu. Keď som mala rakovinu, mohla som byt rada tak ako som bola. Ja som si však myslela že to bolo v živote pre mňa to najhoršie, ale nebolo to tak. Teraz viem, že liečiť sa na psychiatrické diagnózy je oveľa ťažšie ako zvládať onkologické problémy. Je to ťažké, neviem ako s tým budem ďalej žiť, tak sa snažím vychutnať si to dobré v prítomnosti, čo mám. Dokážem sa tešiť naozaj s drobností, keď som, v prírode, sledujem veci, ktoré som si pred tým nevšímala. Mám pocit že keď som vonku aspoň v záhrade, že aspoň tie rastliny, stromy ma proste berú takú aká som, o čo sa vlastne ja sama snažím. Aspoň tam ma nikto neposudzuje. Viem ako sa ľudia pozerajú na tých čo majú psychické problémy, čo hovoria, bola som na tej strane medzi zdravými, vypočula som si toho dosť, takže to poznám, viem si predstaviť...Sama sa však snažím nevenovať sa tomu a možno práve táto situácia mi dáva tu možnosť odpútať sa už konečne od všetkého negatívneho a viac sa v živote uvoľniť a ísť si ešte viac za tým čo ja v živote potrebujem, čo ja chcem, čo mne vyhovuje. Hovorila som si, že už tu oveľa nejde, už som oveľa prišla, tak sa skúsim ešte viac uvoľniť, teraz je už naozaj jedno čo si kto o mne myslí. Od svojej lekárky cítim našťastie veľkú podporu, nasmerovala ma na reikovanie, cvičenie taiji a štúdium budhizmu, čo mi zatiaľ vyhovuje. Ako som už spomínala mohla som sa tomuto venovať dávno, ale vďaka za to že teraz mám tu príležitosť. A ako sa mám teraz? Stanovila som si presný program dňa, čo mi môže pomôcť aj pri zvládaní onko problému. Začala som meditovať, viac relaxovať, chodím pravidelne na vychádzky. Ešte stále posilňujem, ale teraz je najdôležitejšie byt psychicky v pohode. Po onkologickej liečbe mám problémy s pamäťou a keby len s tou, ostal mi ťažký následok, snažím sa preto robiť rôzne cvičenia, lúštim krížovky, osem smerovky, čítam a učím sa šiť len tak pre seba, čo ma baví. Takže hľadám cestu von z pekla, neustále sa sama niečím motivujem a povzbudzujem sa. Chválim sa aj za tie najmenšie úspechy, ktoré prichádzajú. Už je tých svetlých momentov po tom všetkom čoraz viac. Hovorím si, že už som toho zvládla veľa a že aj teraz to zvládnem len treba ísť vždy ďalej ako sa dá.


« späť

«« 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 »»

Napíšte nám aj Vy

Na našej stránke nebudeme prinášať len informácie z oblasti psychoonkológie, ale jej súčasťou budú aj príspevky od pacientov a ich blízkych. Práve rozprávanie ľudí, ktorí onkologické ochorenie zvládli alebo ho práve prežívajú, o tom, ako sa k tejto náročnej etape postavili, ako ju dokázali zvládnuť, ale v určitom štádiu možno aj nezvládnuť, ako sa vyrovnávajú alebo vyrovnávali so svojimi pocitmi, môže byť pre návštevníkov tejto stránky veľmi cennou inšpiráciou.

Budeme preto veľmi radi, ak sa k nám pridáte - so svojim príbehom, jednoduchým odkazom, alebo radou.

Vaše príbehy, rady, odkazy a fotografie
posielajte na maja.andrasiova@gmail.com.

Alebo použite formulár »

Tu si môžete prečítať všetky príspevky »

Pridať na:
Pridať na Facebook! pošli na vybrali.sme.sk Vytlačiť!