Aj my sme to prežili
KontaktMária, 47 r.
Rakovinu prsníka prekonala pred 3 rokmi
Všetkým ženám, ktoré sú rovnako ako aj ja konfrontované touto diagnózou, by som chcela odkázať, aby sa svojej choroby nebáli a brali ju normálne. Nech sa snažia liečbu podstúpiť v čo najväčšej pohode. Ja keď som sas liečbou zmierila, tak mi zrazu začalo byť lepšie, dokázala som sa smiať, rozprávať sa so svojimi blízkymi, hrať sa s našim psom.
*****
Rakovinu prsníka mi diagnostikovali v roku 2006. Podstúpila som operáciu, počas ktorej mi odobrali primárny nádor na prsníku a uzlinu v podpazuší, v ktorej som mala metastázu. Hrčku na prsníku som si po prvýkrát nahmatala už začiatkom roka, v januári 2006, nevenovala som jej však prílišnú pozornosť. Myslela som si, že po menštruácii sa jednoducho stratí a všetko bude v poriadku. V tom čase sme sa s rodinou sťahovali a na hrčku som úplne zabudla. Keď sa zhon okolo sťahovania upokojil, jeden večer si môj manžel všimol, že na prsníku mám citeľnú, až skoro voľným okom viditeľnú hrčku. S obavou sa ma opýtal, čo to tam mám a aj ja som sa vtedy zľakla a sľúbila som mu, že ihneď pôjdem k lekárovi. Navštívila som ambulanciu na vyšetrenie prsníkov a odvtedy už išlo všetko veľmi rýchlo: najprv sonografické a následne mamografické vyšetrenie. Lekár mi okrem hrčky na prsníku potvrdil aj pozitívny nález v podpazuší. Okamžite ma hospitalizovali a podstúpila som operáciu v ružinovskej nemocnici, po ktorej som čakala na výsledky. Moje obavy sa potvrdili - rakovina prsníka s metastázou v uzline v podpazuší. Už v nemocnici mi bolo jasné, že nie je všetko v poriadku, mala som veľmi zvláštne pocity už pred operáciou a veľmi ťažké boli aj chvíle, keď som čakala na výsledky. Bála som sa hlavne nálezu pod pazuchou a nevedela som, ako to všetko dopadne, dokonca som myslela na najhoršie. So svojou diagnózou som sa najprv zverila svojmu manželovi, nechcela som o tom nikomu povedať. Vtedy ma však manžel veľmi podržal a práve on to povedal našim deťom. Aj keď moje obavy boli veľmi veľké, bála som sa o svoj život, vedela som, že musím začať normálne žiť. Stávalo sa mi, že som sa hocikedy rozplakala, v aute keď ma manžel viezol, alebo aj na prechádzke so psom.
Po operácii nasledovala chemoterapia, ktorú som začala absolvovať v Národnom onkologickom ústave. Mám za sebou už tri chemoterapie. Všetko som si o chemoterapii naštudovala v knižkách, takže som bola pripravená na čokoľvek – na vypadávanie vlasov, vedela som, že mi po nej môže byť zle. Všetko, čo súviselo s chemoterapiou som sa snažli brať normálne, dokonca som si robila žarty pri výbere parochne. Podľa manžela som v nej byzerala lepšie ako so svojimi vlastnými vlasmi, ktoré mi čoskoro začali vypadávať a tak mi ich jednoducho moja dobrá priateľka ostrihala. Aj keď mi po chemoterapii bývalo zle, snažila som sa žiť normálny život, veľmi mi pritom pomáha moja rodina, manžel a aj deti a keď mi bolo najhoršie, tak ma vždy podržali.
Všetkým ženám, ktoré sú rovnako ako aj ja konfrontované touto diagnózou, by som chcela odkázať, aby sa svojej choroby nebáli a brali ju normálne. Nech sa snažia liečbu podstúpiť v čo najväčšej pohode. Ja keď som sa s liečbou zmierila, tak mi zrazu začalo byť lepšie, dokázala som sa smiať, rozprávať sa so svojimi blízkymi, hrať sa s našim psom. Môj syn ma dokázal vyburcovať, aby som zas začala vnímať život normálne. Už len tým, aby som s ním napríklad pozerala televíziu. Naopak, s dcérou sme zas trávili veľa v času v našej záhrade. Za vštky tieto chvíle ďakujem svojej rodine a všetkým blízkym.
« späť
«« 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 »»
Napíšte nám aj Vy
Na našej stránke nebudeme prinášať len informácie z oblasti psychoonkológie, ale jej súčasťou budú aj príspevky od pacientov a ich blízkych. Práve rozprávanie ľudí, ktorí onkologické ochorenie zvládli alebo ho práve prežívajú, o tom, ako sa k tejto náročnej etape postavili, ako ju dokázali zvládnuť, ale v určitom štádiu možno aj nezvládnuť, ako sa vyrovnávajú alebo vyrovnávali so svojimi pocitmi, môže byť pre návštevníkov tejto stránky veľmi cennou inšpiráciou.
Budeme preto veľmi radi, ak sa k nám pridáte - so svojim príbehom, jednoduchým odkazom, alebo radou.
Vaše príbehy, rady, odkazy a fotografie
posielajte na maja.andrasiova@gmail.com.
Tu si môžete prečítať všetky príspevky »
