Aj my sme to prežili

Kontakt

Jana, 39 r.

Volám sa Jana, mám 39 rokov som z Prešova a tu je môj príbeh....O svojej chorobe dnes už hovorím ako o niečom, čo mi síce prevrátilo život naruby, no naučila som sa s tým žiť.,,Keď mi povedali, že mám rakovinu,prvé, čo som si v duchu povedala,bolo – to je môj koniec.Dnes viem, že na tom mám aj ja svoj podiel, myslela som si totiž, že práca je pre mňa to najdôležitejšie." Prvý varovný signál som dostala počas bežnej preventívnej prehliadky.V novembri v roku 2007 mi bolo robené sono prsníkov, kde na ľavom prsníku boli dva uzlíky, ktoré boli negatívne a stačilo mi prísť na kontrolu o dva roky.Hurá mám dva roky pokoj. 12/2007 mi prišli zlé výsledky z cytosterov....4/2008 mi bola robená konizácia a 6/2008 hysterektómia....a potom už bolo dobre a spocitom, že je už všetko v poriadku som si našla dobrú prácu.....až jedného dňa som si nahmatala hrčku na ľavom prsníku , ale veď sono bolo negatívne ...aj keď mi hrčka rástla, verila som, že naozaj stačí k lekárovi ísť o tie dva roky ...(možno v mojom tele po hysterektómi i sa búrili hormóny preto tá hrčka)....Netušila som do akého extrému to dotiahnem.Raz večer v televízii (2/2009) dávali príbeh o žene, ktorá si nahmatala hrčku, pamätám sa , hrala ju Elena Podzámska. Nevdojak som si spomenula tú svoju. Rozhodla som sa zájsť ku gynekologičke. Tá sa ma počas vyšetrenia opýtala , či ma bolí, ak na hrčku pritlačí. Povedala som, že nie. Tušila som, že sa niečo zlé deje.Potom už malo všetko rýchly spád.Pôvodne štvorcentimetrový karcinóm, ktorý stále rástol zmenil môj život. Urobili mi biopsiu 2x, na výsledky som čakala ako na ortieľ. Výsledok vyšetrenia bol krutý, musela som hneď na onkológiu.Bála som sa, že to neprežijem.

Mala som šťastie, že som spoznala fantastického človeka, doktora Wali Kohiho, ktorý mi povedal, že nič nie je stratené. Verila som mu. Keď som sedela v čakárni, pohľad mi padol na nástenku. Boli to vlastne informácie o občianskom združení Venuša. Zašla som tam a spoznala som úžasné ženy, ktoré mi dali obrovský kus optimizmu. Keď som tam prvýkrát vošla, jedna pani sa ma opýtala, čo chcem. Bola prekvapená, lebo väčšina tam bola o dvadsať rokov staršia.Spoznala som ženy,ktoré vlastne so svojím strachom bojujú spolu.Navzájom sa stretávajú, radia si, podržia jedna druhú. Predsa len nie sú až také hrdinky, ktoré tvrdia, že všetko je dokonalé. Aj ony majú svoje čierne dni, keď sa zdá, že je navždy koniec.No na dne nemôžu ostať, vedia, že musia vstať a znova vztýčiť hlavu. Netušila som čo ma čaká...chemoterapia...operácia....chemoreapia....ožarovanie....a rok ešte herceptín (HER +)...Mám úžasného manžela, on mi najviac pomohol a pomáha. Stál pri mne, keď som ho potrebovala.Chodil so mnou na vyšetrenia, chemoterapiu...Za nič na svete by som ho nevy menila.Keď mi začali vypadávať vlasy, mala som obavy ako to príjme.Išla som ku kaderníčke a povedala som jej, aby mi oholila celú hlavu. Priznám sa, bála som pohľadu do zrkadla. Neskôr som si už robila srandu aj z parochne. Mala som aj chvíle, že keď som sa pozrela do zrkadla, povedala som si, bože, ako to vyzerám, vlasy nemám, prsník nebude.Aká budem asi pre manžela? Vážim si ho, poznám ženy, ktoré muži opustili, keď ochoreli.Zostali samé...Keď vám niekto povie, že sa nesmiete vzdávať, v duchu si myslíte, máš pravdu, ale je to veľmi ťažké. V tej chvíli ste presvedčená, že ďalej už nevládzete.No pohľad na deti, manžela je studenou sprchou, ktorá vás preberie.V noci som nemohla spávať, stále na internete som hľadala niečo, čo ma posunulo dopredu. Hľadala som príbehy žien, ktoré bojovali s rakovinou.Zistila som, že nad mojou chorobou môžem vyhrať, hoci mi rakovina zysiahla aj lymfatické uzliny z 18 - tich boli 14- násť pozitývnych....Viem, že je len na mne , či zvyšok života prežijem ľutovaním sa a plačom alebo sa nau ím žiť s chorobou a budem sa smiať. Snažím sa vychutnať každú minútu...mám dve krásne zdravé deti, užasného manžela...mám prečo žiť....Myslím si, že hovoriť o rakovine bolo niekedy tabu, brala sa ako nejaká infekčná choroba. Dnes o nej hovoríme bez zábran, treba sa vyrozprávať a nie dusiť v sebe problémy....


« späť

«« 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 »»

Napíšte nám aj Vy

Na našej stránke nebudeme prinášať len informácie z oblasti psychoonkológie, ale jej súčasťou budú aj príspevky od pacientov a ich blízkych. Práve rozprávanie ľudí, ktorí onkologické ochorenie zvládli alebo ho práve prežívajú, o tom, ako sa k tejto náročnej etape postavili, ako ju dokázali zvládnuť, ale v určitom štádiu možno aj nezvládnuť, ako sa vyrovnávajú alebo vyrovnávali so svojimi pocitmi, môže byť pre návštevníkov tejto stránky veľmi cennou inšpiráciou.

Budeme preto veľmi radi, ak sa k nám pridáte - so svojim príbehom, jednoduchým odkazom, alebo radou.

Vaše príbehy, rady, odkazy a fotografie
posielajte na maja.andrasiova@gmail.com.

Alebo použite formulár »

Tu si môžete prečítať všetky príspevky »

Pridať na:
Pridať na Facebook! pošli na vybrali.sme.sk Vytlačiť!