Téma mesiaca
KontaktAko sa vyrovnať s tým, že môj blízky ochorel?
Je dôležité aby ste rozumeli tomu, čo sa počas ochorenia a liečby deje v psychike vášho blízkeho a aj vašej vlastnej. Pomôže vám to tieto zmeny o niečo lepšie tolerovať a zvládať. Vo vašom smútku či strachu nie ste sami... Mnohí, ktorí majú chorého niekoho blízkeho, prežívajú podobné pocity.
65-ročnej pacientke po mnohých vyšetreniach diagnostikovali rakovinu. Pre dcéru to bol šok, vôbec túto skutočnosť vôbec nedokáže prijať, radšej by bola chorá ona sama ako sa pozerať na chorú matku a nedokázať jej pomôcť. Prežíva obrovský strach, že o ňu príde, trápi ju čo všetko ešte spolu neprežili, nedokáže myslieť na nič iné a vôbec fungovať v normálnom živote, na ničom akoby jej nezáležalo len aby mama bola zdravá ako predtým. Uvedomuje si, že situáciu nezvláda, že zanedbáva dcéru aj prácu, ale nevie si pomôcť.
K akceptácii život ohrozujúceho ochorenie sa dá prepracovať len postupne. Je to proces, ktorým prechádza nie len váš chorý ale aj vy, jeho najbližší. Budete pritom prechádzať rôznymi štádiami, reakciami, emóciami.
Bezprostredne po oznámení diagnózy prichádza šok. Je to vír premenlivých emócií, s prevládajúcimi pocitmi zmätku, bezradnosti, strachu a smútku. Niekto plače, iný kričí, a ďalší mlčí. Niekto potrebuje ostať sám a pomaly si v sebe prebrať novú realitu, iný potrebuje s niekým o tom hovoriť, ďalší má potrebu okamžite začať so situáciou niečo robiť, hľadať najlepšieho lekára, nemocnicu, informácie na internete. A niekto ostane paralyzovaný a nie je schopný urobiť vôbec nič. Každý reagujeme v súlade so svojou osobnosťou, životnými skúsenosťami a okolnosťami. Nedá sa presne povedať ako dlho bude toto obdobie trvať, je to veľmi individuálne (zväčša sa z neho chorý a rodina postupne posúvajú vtedy, keď začne samotná liečba, nie je to však pravidlo). Nie len chorý, ale aj vy potrebujete na spracovanie reality ochorenia čas a podporu z okolia.
Ďalšou z reakcií na vyrovnávanie sa s ťažkým ochorením je popretie. Popretie hrozivej reality funguje ako nárazník a tlmí jej účinok. Možno si pamätáte, že bolo obdobie, kedy ste si vy alebo váš chorý nepripúšťali, že situácia je vážna. Kedy ste vôbec nepripúšťali dôsledky ktoré môžu ochorenia alebo liečba priniesť a nebolo to tým, že ste nezlomný optimista... Takúto reakciu spôsobuje práve obranný mechanizmus popretia a je signálom, že nedokážeme spracovať realitu, lebo je príliš ohrozujúca. Niekedy je rodina prekvapená, že chorý na ochorenie reaguje ako keby sa liečil s chrípkou... Ak takto reaguje, rešpektujte to a nesnažte sa ho uviesť do reality. Pokiaľ ho lekár o diagnóze informoval a on ju napriek tomu odmieta znamená to, že nie je momentálne schopný ju stráviť. Sú pacienti, ktorí potrebujú viac času, sú takí u ktorých sa prijatie reality ochorenia a jej popieranie striedajú a sú aj pacienti, ktorí svoju chorobu nie sú schopní zakceptovať vôbec.
Ak je odmietavý postoj k akceptácii reality ochorenia dlhodobý, môže komplikovať proces liečby - najmä ak pacient odmieta liečebné postupy a terapiu, lebo ich nepovažuje za potrebné. V tom prípade vyhľadajte odbornú psychologickú pomoc.
Ďalšou etapou či reakciou v procese vyrovnávania sa s ochorením je obdobie depresie. Pacient ale aj rodina prežívajú smútok nad tým, že strácajú mnohé z toho, čo ich život robilo pekným alebo čo k nemu neodmysliteľne patrilo. Čelia neistote, nemajú žiadne záruky o tom, čo prinesie budúcnosť a minulosť je nenávratne preč. Stratili ste niečo, čo bolo pre vás dôležité. A nachádzate sa v situácii, ktorú by ste si dobrovoľne nevybrali. Váš smútok a smútenie sú úplne na mieste. Je veľmi ťažké s nimi žiť, ale postupne to dokážete a ich intenzita poľaví. Ak sa tak nestane a smútok, strach či iné prejavy duševného utrpenia budú u vás alebo vášho chorého dlhodobo pretrvávať, vyhľadajte pomoc psychológa alebo psychiatra.
Na konci náročného procesu vyrovnávania sa s faktom ochorenia stojí akceptácia pravdy. Znamená prijatie reality, prijatie choroby ako novej životnej situácie, ku ktorej sa treba postaviť a nenechať sa ňou prevalcovať. Neznamená to, že už nebudete smutný. Alebo že už nebudete mať strach. Akceptácia tiež nemusí byť trvalý stav – niektoré situácie či informácie ňou určite dokážu zatriasť... Ale dokážete ich postupne prijať, spracovať a neopúšťate sa pritom.
Opäť platí, že niekomu sa podarí dopracovať do tejto fázy ľahšie, inému ťažšie a sú aj takí, ktorí fakt ochorenia neprijmú nikdy. Závisí to najmä od osobnosti a celkového psychického nastavenia, ale aj od naučených a fixovaných spôsobov zvládania záťažových situácií.
To, čo môže spôsobovať problém v rodine je, že reakcie jednotlivých členov môžu byť odlišné a tiež, že rodina môže ochorenie spracúvať inak ako pacient. Napríklad vy už ste vo fáze akceptácie, ale váš chorý príbuzný ešte nie. Vy sa už ako-tak dokážete s realitou vyrovnať, ale niekto z rodiny stále plače a premýšľa nad katastrofickými scenármi. Vy možno potrebujete o tom čo sa deje hovoriť, váš chorý manžel alebo priateľka však chcú byť sami... V takomto emočne náročnom období je ťažké navzájom rešpektovať vlastné prežívanie, ale je to jediná schodná cesta. Myslite na to.
Jednotlivé obdobia a vaše reakcie sa počas ochorenia a liečby môžu prelínať, striedať, či vracať. Môžete mať obdobie, kedy máte pocit, že už to zvládate a potom príde nejaká informácia alebo situácia, ktorá vás zasa vráti do zúfalých pocitov.
Je naozaj dôležité aby ste sa obklopili ľuďmi, ktorí vás dokážu povzbudiť, dodať vám silu, optimizmus. Niekedy rodina nevládze – každý má sám so sebou čo robiť aby situáciu zvládol – vtedy môžu skvele pomôcť priatelia, diskusné fóra pre pacientov a rodinu ako je to naše a nebráňte sa ani rozhovorom so psychológom.
