Téma mesiaca
KontaktPrežívanie onkologického ochorenia z pohľadu rodiny
Ako sa vyrovnať s tým, že môj blízky ochorel?
Ako reagovať na zmeny v správaní.
Témou mesiaca júl je prežívanie onkologického ochorenia z pohľadu rodiny. Považujeme ju za dôležitú minimálne z dvoch dôvodov. Ten prvý je, že sa jej venuje len veľmi málo pozornosti. Hoci je pochopiteľné, že stredobodom starostlivosti a záujmu je počas ochorenia pacient, vo veľmi zložitej situácii sa ocitajú aj jeho najbližší. Napriek tomu sa len zriedka stane, že by sa o to, ako sa cítia a ako situáciu zvládajú zaujímal napríklad ošetrujúci lekár pacienta. To len posilňuje pocit, že oni majú byť tí, ktorí všetko zvládnu – okolo chorého, v rodine, v práci... A že majú pocity viny a zlyhania ak cítia, že už to ďalej nevládzu, alebo že nedokážu byť k dispozícii 24-hodín denne.
Druhým dôvodom prečo túto tému považujeme za dôležitú je, že rodina pacienta v súvislosti s jeho ochorením a liečbou má veľa otázok a čelí mnohým neistotám. Ten, komu ochorel niekto milovaný vie, aké ťažké je zvládať to po psychickej stránke. Čo je horšie: zvracať, mať bolesti, byť slabý, vyčerpaný... alebo pozerať na toho, koho milujete, vidieť že zvracia, má bolesti, je úplne vyčerpaný a nedokázať mu pomôcť?
Výskumy v Amerike priniesli zistenia, že úzkosť, strach, smútok či depresia sa takmer v rovnakej miere ako u pacientov, objavujú aj v prežívaní ich najbližších. Trpí nimi takmer polovica partnerov a rodičov (v prípade detského pacienta) a u štvrtiny z nich majú vážnejší charakter. Nedá sa s istotou povedať či by sa takéto výsledky potvrdili aj u nás, ale je to veľmi pravdepodobné. Je totiž isté, že situácia, kedy niektorý člen v rodine ochorie je náročná pre všetkých jej členov. Psychické problémy ostávajú u pacientov často krát nediagnostikované - buď sa o nich hanbia s lekárom hovoriť, alebo im lekári nevenujú dostatočnú pozornosť. U rodinných príslušníkov je to ešte horšie. ..
Nie je ľahké nájsť rovnováhu v tom, ako byť dostatočne citlivý k potrebám chorého a byť mu oporou, a ako sa pritom postarať aj o seba. Otvorením tejto témy chceme prispieť k tomu, aby ste sa so svojim prežívaním a ťažkosťami vyplývajúcimi z náročnej životnej situácie ochorenia blízkeho človeka netrápili sami.
„Rakovina hlboko zasiahla nie len manžela, ale celú našu rodinu. S tým rozdielom, že my sme v tom boli sami. S chorým cítia všetci, tam zväčša empatia nechýba. Človeka vedľa neho však akoby považovali za železobetónový stĺp, ktorý to musí všetko uniesť. Ak situáciu nezvládne, v očiach ľudí zvonka ste nedôstojne zlyhal. Ak to zvláda, je všetko, ako má byť. A úplne najviac sa cení ak sa vôbec nesťažuje a usmieva sa. Ocenenie za svoj charakter a snahu túži získať každý. Najmä keď žije v presvedčení (alebo ilúzii?), že ten obrovský fyzický a psychický nápor cíti a chvíľami nezvláda len on jediný, v iných rodinách kde je niekto chorý to všetko funguje. A svedkom toho, že večer potom nevie zaspať od únavy a do krajnosti vybičovaných nervov, je zväčša len od sĺz zmáčaný vankúš.“
٭ Celý príbeh pani Jany nájdete v knihe Keď do života vstúpi rakovina.
Téma prežívania onkologického ochorenia z pohľadu rodiny je vzhľadom na množstvo aspektov, ktoré v sebe zahŕňa, témou veľmi širokou. V rámci mesiaca júl sme sa dotkli najčastejších problémov. Ale vzhľadom na množstvo podnetov a listov, ktoré sme od vás dostali, budeme sa k tejto téme ešte určite vraciať.
Pani Ľubica z Bratislavy nám napísala٭:
...Pre rodinného príslušníka je veľmi ťažké pozerať sa na utrpenie blízkeho človeka, ktorému nedokáže pomôcť. Ani neviem ako som toto obdobie strachu o milovaného človeka prežila. Nevyhľadala som žiadnu odbornú pomoc lebo som na to nemala čas ani som na seba nemyslela. Len som bola vo veľkom napätí. Zdravotné problémy sa prejavili u mňa až po smrti môjho otca, ktorý mi bol ako telesne postihnutej celý život veľkou oporou... Pomoc psychológa som zo začiatku odmietala lebo som bola presvedčená, že to zvládnem sama. Ale neskôr som ho predsa začala navštevovať. Veľmi mi to pomohlo a pomáha. Hlavne možnosť vyrozprávať sa z pocitov žiaľu a beznádeje. Cely príbeh nájdete tu.
Pani Ľubica tiež vo svojom liste píše, že by uvítala možnosť navštevovať svojpomocnú skupinu pre rodinných príslušníkov, zameranú na pomoc pri zvládaní obdobia, kedy je ich blízky chorý. Je to výborný nápad, pani Ľubica. Naozaj u nás na Slovensku pomoc takéhoto druhu chýba. Pokiaľ by ste mali o vytvorenie takejto skupiny záujem viacerí, radi vám pri tom pomôžeme a staneme sa jej súčasťou. Môžeme začať napríklad Bratislavou...
Téma prežívania onkologického ochorenia z pohľadu rodiny je pomerne obšírne spracovaná v knihe Keď do života vstúpi rakovina., vrátane skutočných príbehov. A to v v kapitolách:
4. Keď stojíš pri mne, zvládnem to, v ktorej sa dočítate o tom, aká je pre chorého dôležitá láska a podpora najbližších ( 18 strán)
5. Sme na jednej lodi, v ktorej sa dočítate o tom, ako rakovina zasahuje do života celej rodiny ( 8 strán)
7. Modlitba lásky, v ktorej sa dočítate o tom, čo prežíva dieťa, ktoré ochorie na rakovinu a čo prežívajú jeho najbližší. ( 20 strán)
( Úryvok z príbehu v kapitole „Keď stojíš pri mne, zvládnem to)
Keď mi lekár povedal, že mám nádor na prsníku, hneď som volala manželovi. Bola som rozrušená, možno aj hysterická a veľmi som ho potrebovala mať v tej chvíli pri sebe. Jeho reakcia ma však úplne „odrovnala“.
Povedal mi, že nemám robiť paniku, že to určite nebude také vážne a dostanem sa z toho a že sa o tom doma večer porozprávame. A to všetko tónom, ako keby hovoril so vzdialenou príbuznou. Jeho bagatelizovanie bolo to posledné, čo som v tej chvíli potrebovala počuť. Veľmi som sa bála, potrebovala som objatie a najmä nebyť s tými pocitmi sama. Keď si manžel išiel po práci odohrať svoj stredajší squashový duel, ako keby sa nič nestalo, na chvíľu som mala pocit, že ho už nikdy nechcem vidieť. Až keď prišiel a uvidela som, ako veľmi je vystrašený a ako veľmi sa to snaží predo mnou skryť, došlo mi, že naše stretnutie neodkladal pre squash ani pre prácu. Potom sa to prelomilo a spolu sme sa vyplakali. Obom nám to pomohlo. No aj tak sa mi vracia tá chvíľa, keď som ho, cítiac sa zranená a nepochopená, veľmi potrebovala mať pri sebe. Hoci aj zúfalého, ale pri sebe.
