ODPORÚČAME VÁM

Kontakt

Vaše zamyslenia a odporúčania « spať | ostatné kategórie »

Rakovina a detská duša

Mám 39 rokov, dobrého muža, dve dobré deti (Margarétka 9, Oliver 10) a pred dvomi rokmi nám „do života vstúpila rakovina“ (karcinóm prsníka v III. štádiu). Ohlásila sa chudnutím štíhlej mladej ženy, no kým ju odhalili, stála po mastektómii na prahu začínajúcej liečby vysilená a vychudnutá (42,5kg/161cm) s obavou, ako to dokáže zvládnuť.
Zdolať chorobu je ako prejsť tŕnistou, inokedy krásne presvetlenou cestou na najvyšší vrch svojho osobného sveta, kde sa človeku naskytne ten najkrajší výhľad, aký kedy mal. Tá cesta ho vybrúsi. Cíti nesmiernu vďaku za dobro, ktorého sa mu dostalo a zároveň túžbu posunúť to dobro ďalej...
Volajte ma Viera. Boli totiž chvíle, keď som prestávala veriť... a predsa som tu! Píšem pod „nepravým“ menom len preto, aby som mohla vyjadriť o sebe tú najúprimnejšiu pravdu. V dobrej viere pomôcť.


Mami ak zomrieš, pôjdem do sirotinca?


Kráčali sme v jeden teplý jesenný podvečer po Šefánikovej ulici Margarétka a ja. Veselé, držiac sa za ruky bezstarostne sme si švitorili, keď mi znenazdajky položila túto ustarostenú otázku. Bol to už takmer rok, čo mi diagnostikovali karcinóm prsníka v III. štádiu. Väčšiu časť liečby som mala za sebou, cítila som sa dobre, vlasy dorastali. „Nie, nie Margarétka, čo si. Ak by som zomrela, ostaneš s tatinom, veď sa dokáže o Vás starať rovnako dobre ako ja. Nikto nevie napiecť takú bábovku ako on. Ak by sme náhodou zomreli obaja, napríklad pri autonehode, mám predsa ešte dve sestry, oni by si ťa isto zobrali. Ešte by si si mohla vybrať, kde by si bývala.“ Intuitívne som cítila, že nemám zľahčovať a potrebuje dostať serióznu odpoveď, hoci moja smrť nebola na programe dňa. Dcéra sa spokojne usmiala a s obrovskou úľavou ma objala.


Hlavou mi preletel celý rok. Do nemocnice som odchádzala na Mikuláša 2016. Deťom som vysvetlila, že mám „hnis“ v prsníku. Až po operácii som im po telefóne zvesela oznámila, ako mi suproví páni doktori hnis vyoperovali. Zobrali to zľahka. Že nemám prsník si všimli až o pol roka. Ležali sme v posteli, pozreli mi pod tričko a šokovaní sa priam hystericky rozosmiali. Margarétka podotkla „mami to vyzerá, akoby ti to prsko odrezali...„ Vytiahla som epitézu, ktorú si zvesela prehadzovali a bola som rada, že to máme za sebou. Keď mi náhodne vbehnú do kúpeľne, pohľad na mňa im nie je príjemný. Pred deťmi sa radšej „nepretŕčam“ ako kedysi (nahota je u nás normálna), ale sa ani neschovávam. Snažím sa, aby ma brali prirodzene. Vysvetľujem im, aké je šťastie, že mi „chorobu mohli pohodlne odrezať“. Máme aspoň jedno veľké tajomstvo. Inak by sa s touto pre mňa tak intímnou záležitosťou chválili po kamarátoch na štýl „mamina nosí v podprde falošné prso“.


Stratu vlasov brali deti veľmi ťažko. Záležitosť, ktorú som ja vnímala veľmi pragmaticky, deti poriadne zdramatizovali. „Lieky, ktoré dostávam v nemocnici a liečia ma spôsobujú, že mi padajú vlasy. Pán doktor mi poradil, aby som si ich ostrihala, dorastú mi nové a krajšie.“ „Mami, ty budeš vyzerať ako išlo vajce na vandrovku, nerob to!“ Oliver plakal v posteli, Margarétka na gauči. Celé poobedie. „Decká veď to bude sranda budeme sa spolu hrať na Star Wars“ Pokúšala som sa zľahčovať. „Pozrite je jedna holohlavá speváčka (Sinead O´Connor) a aká je krásna“ Nato sa Margarétka opýtala „A ona zomrela?“ Až vtedy akoby naše deti naplno pochopili, že s maminou nie je niečo v poriadku. Parochňa veľa vyriešila, veľmi sa z nej tešili a boli pyšní, aké mám krásne vlasy.


Hoci sme sa všemožne snažili, aby moju únavu spôsobenú liečbou pociťovali deti čo najmenej (boli dni, keď som všetku svoju energiu šetrila na poobedné päťhodinové divadelné predstavenie á la mama je fit), no niekedy to nešlo a musela som si ľahnúť. Oliver zúril, že mu nespravím večeru ja, ale tatino. „Mami ty si teraz unavená každý deň“, vyčítal mi s odporom. Niekedy bol na mňa vyslovene zlý, dokonca ma odmietal, vzápätí prišiel, plakal, túlil sa a ospravedlňoval. Margarétka si zrazu vyžadovala pomoc pri učení, akú nikdy predtým nepotrebovala. „Maminka mi pomôže, tato to nevie.“  Detská duša má citlivé receptory na vážne životné situácie. Neraz reaguje nepriamo bez toho, že by dokázala problém pomenovať. Deti len zrkadlili napätie, ktoré viselo u nás vo vzduchu v čase, keď bola situácia so mnou vážna. Hoci sme im vopred vysvetlili, že po operácii budem chodiť do nemocnice na liečbu, niekedy mi bude zle a občas nebudem vládať, nedokázali to pochopiť. Slovo rakovina sme v domácom slovníku vynechali, nakoľko na túto diagnózu nám zomreli dvaja príbuzní. Je neuveriteľné, ale už malé deti majú v hlavách zakódovanú rovnicu: rakovina = smrť. Dlho som sa obávala, že najmä na vek vyspelý Oliver všetko prekúkne a sám príde na pointu. Vôbec sa však nepýtal, vôbec nič si nespojil, naopak vytesňoval a popieral, keď ma chválil za pitie kozieho mlieka, vďaka ktorému vraj nikdy nedostanem rakovinu.    


Počas roka naše deti neuveriteľne dozreli. Chodia sami zo školy aj na krúžky, upratujú si svoju izbu a občas si Oliver urobí aj tú večeru sám a bez frflania :). Na konci chemoterapie dokonca odmietol sústredenie v aquaparku. Bál sa, že ochorie, nakazí ma a budem slabá. Celý týždeň sa jeho spolužiaci namiesto učenia jašili v bazéne, kým Oliver čítal v triede svojej mladšej sestričky päť vyučovacích hodín denne knižky. Našiel sám riešenie, sám si ho vybavil s pani učiteľkou a odmietol o tom s nami diskutovať. Môže priniesť deväťročné dieťa väčšiu  obeť svojej mamine? Jeho láska dojíma k slzám.


Rok po operácii Margarétka oslavovala 9. narodeniny. Večer som sa jej v posteli opýtala, čo ju v poslednom čase najviac potešilo. „No vieš... ako by som ti to vysvetlila..., že niektorým deťom aj môžu zomrieť maminky a že ty a tato ste prežili a dúfam, že to bude tak aj pokračovať.“ Nie hračky, nie pekné zážitky, ale múdra odpoveď hodná dospeláka.


Nič viac na svete nepotrebujeme! Mama sa môže s ľahkosťou starať o svoje deti a deti majú svoju mamu. Mama má Emu, Ema má mamu...Máme sa! To nám úplne stačí.


Prednedávnom mi Oliver položil otázku „Mami a tá choroba v prsku, to bola rakovina?“ „Áno.“ „Hiiiii ešte že si to prežila!“ objala ma Margarétka. Na pravdu nie je nikdy neskoro. Treba ju vpustiť, až keď zaklope na dvere detskej duše.




Viera

 

« spať | ostatné kategórie »

 

Pridať na:
Pridať na Facebook! pošli na vybrali.sme.sk Vytlačiť!