Téma mesiaca

Kontakt

Povedať alebo nepovedať?

Blízki pacienta sa často na mňa obracajú s otázkou, či chorému povedať alebo nepovedať o jeho diagnóze, rozsahu a prognóze ochorenia. Táto otázka by však nemala stáť v rovine „povedať alebo nie“. Každý pacient by mal byť informovaný (s výnimkou pacientov zbavených svojprávnosti), ale treba starostlivo zvážiť AKO, KOĽKO a KEDY ho informovať.

Ten, kto je zodpovedný za formu a rozsah podaných informácií je jeho lekár. Zákon je v tomto smere jednoznačný: lekár je povinný pacienta o jeho ochorení primeraným a vhodným spôsobom informovať. Pacient má právo nechcieť byť informovaný a pacient má takisto právo rozhodnúť, či a do akej miery má lekár informovať jeho rodinu a známych.

Z uvedeného vyplýva, že pacient sám by sa mal rozhodnúť či a do akej miery chce byť informovaný a hovoriť o tom s lekárom. Príbuzní niekedy proti informovaniu chorého namietajú argumentmi, že pravdu neunesie, že ho oberie o chuť bojovať s chorobou a podobne. Skúsenosti však ukazujú, že pokiaľ lekár postupuje citlivo, informácie dávkuje, načrtne možnosti liečby a ak pacient cíti jeho spojenectvo a podporu, zväčša je schopný realitu ochorenia postupne prijať. Samozrejme, závisí to aj od jeho osobnosti, schopnosti zvládať záťažové situácie, predchádzajúcich skúseností s chorobou a podpory najbližších. A potrebný je aj čas.

Určite sa nájdu pacienti, ktorí nie sú schopní prijať informácie o svojom ochorení, ale to sú skôr výnimky. Pre mnohých je naopak dôležité vedieť. Predstava, že im lekár niečo tají, je pre nich znepokojujúca a oberá ich o dôveru voči nemu, ale aj o pocit kontroly nad tým, čo sa s nimi deje. Je teda dôležité aby sme v tomto sledovali skutočné potreby chorého a nie naše vlastné presvedčenia. Okrem potreby ochrániť chorého pred realitou ochorenia môže byť totiž za našou snahou vyhýbať sa tejto téme aj náš vlastný podvedomý strach – realita ochorenia je desivá, obávame sa či s chorým dokážeme niesť emócie, ktoré z poznania jeho zdravotného stavu vyplynú, atď. Ale choroba neprestane existovať tým, že o nej nebudeme hovoriť. Ak sa táto téma stane medzi vami „tabu“ môže to skomplikovať vzájomnú komunikáciu. V jednom z listov ktorý mi prišiel do poradne príbuzná chorého píše: „Je pre nás ťažké vedieť pravdu a nedať to na sebe poznať. Vedieť čo ho čaká, a nevedieť mu pomôcť...“

Ak viete niečo, čo chorý nevie, stávate sa v rozhovore opatrnejší a menej prirodzený (aby ste náhodou nepovedali niečo, čo nevie alebo nemá vedieť...) a je to náročné pre obe strany. Chorý často krát vycíti, že sa pred ním niečo tají a to môže jeho úzkosť vystupňovať – fantázie o tom, čo sa s ním deje môžu byť hroznejšie ako realita.

Pacienti zväčša tušia, vedia, o svojom stave. Ak o tom nehovoria nahlas je to preto, lebo sa obávajú emócií, ktoré by takéto rozhovory mohli priniesť, alebo majú potrebu chrániť rodinu, prípadne vycítia, že je pre vás ťažké s nimi na túto tému hovoriť. A tak ostávajú so svojimi pocitmi a obavami sami (prípadne o nich hovoria so sestričkami v nočnej a vy o tom neviete...).

Výsledkom neprimeraného zatajovania informácií chorému môže byť aj následná nedôvera a hnev voči lekárovi a všetkým, ktorí ho klamali. Napokon, ako by ste sa cítili, keby vám niekto blízky zatajil niečo dôležité o vašom zdravotnom stave?

Preto situácie, kedy lekár či rodina rozhodnú, že je v najlepšom záujme pacienta, aby zostal neinformovaný alebo bol informovaný veľmi selektívne, by mali byť skôr výnimkou: keď trpí duševným ochorením, psychickou dekompenzáciou alebo sa musel vyrovnávať s viacerými traumatizujúcimi stratami v krátkom období a hrozí, že by informáciu neuniesol.

Ako v otázke informovania o chorobe postupovať tak, aby ste vášmu chorému blízkemu prospeli?

  • Pokiaľ s tým súhlasí a je to možné, absolvujte dôležité rozhovory u lekára spolu s ním. Budete mu oporou, ďalším uchom a keď budete mať rovnaké informácie, môžete situáciu niesť a zvládať spoločne.
  • Nežiadajte od lekára, aby neinformoval jeho ale Vás. Ak máte opodstatnené obavy, že situáciu nezvládne, dajte lekárovi indície, ktoré mu pomôžu informovať chorého pre neho najvhodnejším spôsobom: ako vo všeobecnosti zvláda záťažové situácie, čo mu vtedy pomáha a čo naopak robí zle, čo sú jeho oporné body v živote a čo sú jeho slabé miesta...
  • Nemusíte byť iniciátormi rozhovoru na túto tému, stačí ak mu vytvoríte priestor na to, aby mohol hovoriť a vy počúvať.
  • Ak informácie o chorobe nechce počuť nekonfrontujte ho ale rešpektujte to. Vo väčšine prípadov popieranie skutočnosti postupne ustúpi. Ak by sa tak nestalo a spôsobovalo to by problémy v liečbe, vyhľadajte pomoc psychológa.
  • Nezavaľte ho doplňujúcimi informáciami o diagnóze a možnostiach liečby (pokiaľ Vás o to sám nežiada), dajte mu čas.

„Manželovi nedávno diagnostikovali rakovinu lymfatických uzlín v pokročilom štádiu. Ani sme sa nestihli spamätať zo šoku a už začala liečba. Dcéra ihneď našla na internete o tejto diagnóze množstvo informácií - chceli sme manžela prichystať na to, čo ho čaká a tiež ukázať mu všetky možnosti pomoci. Ale on s nami o tom vôbec nechcel hovoriť, vraj neskôr. Lenže čo ak bude potom už neskoro? Manžel je introvert, svoje problémy si vždy riešil sám. Ale toto je predsa niečo iné, veď ide o jeho život. Snažili sme sa mu vysvetliť, že čím skôr a čím viac urobíme, tým väčšia šanca je, že sa vylieči. Ale akoby nás vôbec nepočúval. Ako mu máme pomôcť keď nás odmieta?

Z listu je zrejmé, že pacient ešte nespracoval prvotný šok a potrebuje čas, aby spracoval informáciu a adaptoval sa na liečbu. Jeho reakcia je zároveň v súlade s jeho osobnosťou a predchádzajúcim správaním: vždy mal tendenciu riešiť svoje problémy sám a tak to robí aj v chorobe. Pokiaľ mu tento spôsob fungoval v minulosti, treba ho rešpektovať. Je dobré, ak má pacient základné informácie o svojej diagnóze, možnostiach liečby a prognóze. Je tiež dobré, ak nie je v polohe pasívneho objektu liečby a zaujíma sa o to čo sa s ním deje. Čo sa hľadania doplnkových informácií o diagnóze a možnostiach liečby týka, iniciatíva najbližších je pochopiteľná, avšak niekedy pacient počas liečby alebo po nej nemá energiu a ani chuť vyhľadávať informácie navyše či selektovať množstvo informácií, ktoré mu rodina a priatelia prinášajú. Pokiaľ túto úlohu nechá na vás, prijmite ju a všetko potrebné konzultujte s jeho ošetrujúcim lekárom bez toho, aby ste tým chorého príliš zaťažovali.

Pridať na:
Pridať na Facebook! pošli na vybrali.sme.sk Vytlačiť!