Téma mesiaca
KontaktChoroba a emócie
Diagnostikovanie vážneho ochorenia zasahuje nie len naše telo ale aj psychiku, prežívanie, emócie. A naopak, naše emócie, myšlienky, majú vplyv na to ako ochorenie a liečbu zvládame. Napríklad strach a napätie môžu spôsobiť telesné symptómy, ktoré nie sú dôsledkom liečby.
Rádioterapie som sa veľmi obávala, hoci som mala dostať len pár ožiarov v slabých dávkach. Hneď po prvom som cítila, že je moja pokožka spálená a mala som pocit, že mi horí celé telo. Lekár ma síce upokojoval, že vzhľadom na to, že je to prvý ožiar a dávky sú veľmi nízke to nie je možné, ja som to však tak cítila a veľmi som sa bála ďalšieho ožiaru. Strach bol taký neovládateľný, že som sa vybrala na konzultáciu k psychológovi. V rozhovore sme sa dostali k spomienke, že keď sa moja mama pred rokmi liečila s onkologickým ochorením opakované vysoké dávky žiarenia jej spôsobili vážne problémy. Tento zážitok ktorý bol kdesi vo mne stále uložený, spustil vo mne podvedomú obavu, že sa mi stane to isté. Stačilo pár rozhovorov aby som si uvedomila, že moja situácia je iná, liečba tiež a že sa nemám čoho báť. Ďalší ožiar a potom aj všetky ostatné som zvládla bez akýchkoľvek ťažkostí.
Okrem zážitku, že niekto z vašej rodiny alebo blízkeho okolia mal onkologické ochorenie a ťažko ho zvládal - čo samo o sebe môže vystupňovať vaše obavy - obdobie ochorenia a liečby prináša množstvo silných emócií. Strach, smútok, zmätok, bezmocnosť, hnev, pocity viny že ste nešli lekárovi skôr a ďalšie. Najintenzívnejšie bývajú v zlomových momentoch ako je oznámenie diagnózy, zistenie návratu ochorenia či ukončenie liečby. Ale aj dlhotrvajúce liečba je veľkým náporom na psychiku.
Nie je ľahké sa s takýmito pocitmi a emóciami vysporiadať. Nie sú príjemné. Navyše často samy od seba aj v takejto náročnej životnej situácii očakávame (a naše okolie to v nás posilňuje), že by sme to všetko mali DOBRE zvládnuť a nepoddávať sa – čo v preklade znamená bez negatívnych emócií, sĺz, smútku atď. Nemáme chuť byť s konfrontovaní s nepríjemnými pocitmi – stačí, že je tu choroba... Máme tendenciu zamiesť obavy, strachy, smútky pod koberec a tváriť sa, že máme upratané. Nemáme. Zakrývanie toho čo skutočne cítime stojí veľa energie a zväčša to končí tým, že tieto emócie zostanú uväznené vo vás, trápite sa s nimi sami a napokon vás aj tak raz dobehnú...
Keď som ochorela a vlastne aj počas celej liečby, chcelo sa mi plakať a plakať. Moje okolie mi stále opakovalo, že teraz musím byť silná a nepoddávať sa. Vravela som si, že asi majú pravdu. Keď pocity boli často silnejšie ako moje odhodlanie plakala som tajne. Pred svetom som bola silná, aj pred lekármi. Stálo ma to strašne veľa síl a cítila som sa v tom veľmi sama. Dnes, keď už je všetko za mnou, viem, že by sa mi vtedy bolo uľavilo keby som to dala zo seba von. Keby som sa vyplakala, keby som niekomu povedala ako mi je hrozne, ako veľmi sa bojím. Urobila som to až oveľa neskôr, keď liečba skončila. Nikto nerozumel prečo tie potoky sĺz keď už je všetko v poriadku. To som „doplakávala“ čo som si v chorobe nedovolila.
Čo s takýmito pocitmi, emóciami?
Áno, sú nepríjemné a prirodzene máme tendenciu sa im vyhnúť. Ale všetky tie pocity, myšlienky a emócie náročnej situácii choroby a liečby prirodzene patria. A ukazujú vám čo sa deje vo vašom vnútri. Ak ich odmietnete je to akoby ste zhasli svetlo v izbe, v ktorej je niečo, čoho sa bojíte. Prestane to tým existovať? Nie. Skôr naopak...
Najúčinnejší spôsob ako sa s nepríjemnými pocitmi vysporiadať je prijať ich, snažiť sa im porozumieť a hľadať spôsob ako ich zvládnuť. Ak sa vám to podarí, môžete z nich aj niečo získať. Aj liečba je nepríjemná a predsa môže pomôcť. Rovnako aj nepríjemné pocity a emócie môžu byť liečivé ak mi dáte priestor. Dať vo seba von obavy, smútok, hnev... prináša úľavu. A okrem toho sa viac dozviete o tom, čo si možno „nahlas“ nepripúšťate. Ak vaše pocity a emócie „dešifrujete“, môžete hľadať spôsob ako si pomôcť.
Vezmime si napríklad strach. Je to signál, že máte z niečoho obavu.
- pomenujte si čoho sa bojíte. Možno je to jedna vec. Napríklad: „bojím sa liečby“... „mám strach, že ma ožiare spália“... A možno je tých vecí viac.
- Snažte sa prísť na to čo je zdrojom toho, že strach cítite. Napríklad: málo informácií o tom, ako bude liečba prebiehať a na čo sa máte pripraviť. Alebo zlá skúsenosť niekoho z rodiny.
Zamerajte sa na najskôr na obavy, s ktorými sa dá niečo urobiť. Napríklad porozprávajte sa s lekárom o tom, z čoho máte v liečbe strach a overte si do akej miery je opodstatnený. Alebo obavu z hroziacej infekcie pri oslabenom imunitnom systéme využite k tomu, že urobíte všetko preto aby ste toto riziko minimalizovali. Alebo strach z vypadania vlasov pri CHT zmiernite tým, že sa ostriháte na krátko a vopred si vyberiete parochňu. Nemusíte len bezradne stáť, niekedy sú to drobnosti čo môžete urobiť, ale veľa to môže zmeniť vo vašom pocite.
Sú však aj obavy s ktorými sa nedá nič urobiť, len ich ustáť. Časť strachu budete musieť prijať ako fakt, s ktorým sa treba naučiť žiť. Ale nemusíte byť na to sami. A ak o nich budete hovoriť s niekým, komu dôverujete, uľaví sa vám. A ak tento človek prešiel alebo prechádza cez niečo podobné ako vy a rozumie o čom hovoríte, uľaví sa vám dvojnásobne (naši pravidelní návštevníci chat-u by vám to určite potvrdili).
Ak nič neurobíte, váš strach (alebo hnev, pocity viny...) vo vás zostane uložený a bude vás oberať o energiu a možno aj o chuť zabojovať.
Pozor ale: týmto vás nenabádam aby ste v „negatívnych“ pocitoch (negatívne dávam do úvodzoviek preto, lebo aj keď sú nepríjemné, sú signálom, že sa vo vás niečo deje a teda majú svoj pozitívny význam) zostávali a neurobili nič preto, aby ste sa cítili lepšie. Neodmietajte ich, ale nezostávajte s nimi dlhodobo. Urobte niečo preto aby ste sa cítili lepšie. Rovnako dôležité je „kŕmiť sa“ pozitívnymi vecami, emóciami, vyživovať ich a nezanedbávať. Najčastejšie Vám ich poskytnú ľudia, ktorí Vás majú radi, pri ktorých sa cítite dobre a činnosti, ktoré sú Vám príjemné a dobíjajú Vás.
Pre rodinných príslušníkov:
Emócie sú „nákazlivé“. Ak sa pohybujete pri niekom kto je dlhodobo v smútku, depresii, môžete sa do nej ponoriť aj Vy. Snažte sa vnímať svoje pocity a potreby a nenechajte sa do toho stavu vtiahnuť. Na to, aby ste boli citliví k tomu čo druhý človek prežíva nemusíte cítiť to čo cíti on. Naopak. Ak sa vy udržíte nad hladinou môžete podať pomocnú ruku a hľadať pre neho aj pre seba pomoc a podporu zvonka.
Ak strach, úzkosť, smútok, beznádej... trvajú dlhodobo a znižujú kvalitu života vášho života (bez ohľadu na to, či ste pacient alebo rodinný príslušník), vyhľadajte psychologickú alebo psychiatrickú pomoc.
Na záver: neexistuje univerzálny recept na to čo vám pomôže toto obdobie zvládnuť. Robte to, čo cítite, že vám pomáha. A nemíňate energiu na to aby ste zakryli svoje skutočné pocity.
