Téma mesiaca
KontaktAko podporiť chorého po ukončení liečby?
Hoci je obdobie po ukončení liečby v porovnaní s tým, čo mu predchádzalo radostné, prináša aj problémy a dilemy – ako pacientovi, tak aj jeho najbližším. Tomu aké rôzne problémy sa môžu objaviť sme už venovali na našej stránke jeden samostatný blok. Tento mesiac by som sa však chcela pristaviť pri konkrétnej otázke: či a do akej miery pacientovi zasahovať do jeho spôsobu života po liečbe, pretože na túto tému prišlo do našej poradne od viacero listov.
To, ako sa po liečbe pacientovi darí zaradiť do normálneho života je z veľkej časti ovplyvnené jeho zdravotným stavom a tiež psychickým rozpoložením. Určite nemusím zdôrazňovať, že je dôležité hľadať správny pomer medzi aktivitou, záťažou a odpočinkom a tiež rešpektovať niektoré obmedzenia, ktoré ochorenie a liečba prinášajú. Sú však pacienti, ktorí v snahe čo najskôr začať fungovať „normálne“ alebo „zabudnúť“ na to čím prešli preceňujú svoje sily alebo robia činnosti, ktoré sú pre nich priveľmi zaťažujúce či škodlivé.
Požiadal ma o radu manžel pacientky, ktorá je krátky čas od ukončenia liečby:
Moja žena nedávno ukončila onkologickú liečbu. Veľmi chceme veriť, že všetko zlé je už za ňou a zasa môže normálne žiť. Prichádzajú ale aj situácie, kedy neviem ako mám reagovať. Napríklad manželka vie, že by teraz nemala chodiť na slnko a predsa si to neodpustí. Vždy slnko milovala, ale teraz je to pre ňu nebezpečné. Keď ju na to upozorním sťažuje sa, že ju stále kontrolujem, usmerňujem a že je dospelá a vie čo môže a čo nie. Ale niekedy akoby nedomýšľala dôsledky svojho konania. Bojím sa o ňu a hnevá ma, že po tom všetkom čo posledné mesiace musela pretrpieť takto riskuje. Napokon, trpel som s ňou, takže to čo so sebou robí sa týka aj mňa...
V tomto liste zaznievajú dve témy: pacientka po ukončení liečby chce opäť žiť život so všetkým čo mala predtým rada, teda aj slnením sa, hoci vie, že je to pre ňu krátky čas od ukončenia liečby škodlivé. Tiež chce o tom, čo môže robiť a čo nie, rozhodovať sama. Oboje je pochopiteľné, veď choroba človeka na čas v mnohom obmedzí a oberie o pocit, že o svojom živote rozhoduje sám. A keďže niektoré obmedzenia pretrvávajú aj po ukončení liečby, pacientovi pripomínajú jeho chorobu a uberajú tak zo spontánnej radosti zo života. Často práve to je dôvod, že skĺzne do aktivít, ktoré sú preňho nejakým spôsobom nevhodné. Ako na to reagovať? Samozrejme, že to ako pacient zachádza sám so sebou sa týka aj jeho najbližších. Preto je na mieste ho na to, že sa ohrozuje, upozorniť a prejaviť svoj názor či nesúhlas. Tiež pomáha snažiť sa porozumieť tomu, čo ho k jeho správaniu vedie a hľadať alternatívy pre danú situáciu (v tomto prípade by to mohol byť pobyt na slnku nie na pravé poludnie ale podvečer, s vysokým ochranným faktorom a pod slnečníkom). Nezabúdajte však, že pacient je svojprávny človek a nie malé dieťaťa, preto konečné rozhodnutie (a potom aj nesenie jeho dôsledkov) by mali ostať na ňom.
Písala mi dcéra otca po operačnom zákroku:
Otcovi nedávno zoperovali nádor v pľúcach. Operácia dopadla dobre a skoro ho prepustili domov. Odvtedy prešli necelé dva týždne a on už chce pracovať v záhrade – vraj vylihovanie nie je nič preňho, robil celý život a bude aj teraz. Neviem ako ho mám presvedčiť, že je ešte slabý a musí šetriť.
Aj tento problém je pomerne častý: chorý má potrebu byť znova aktívny, užitočný, zaradený späť do života. Vyplniť svoj deň činnosťou, znovu nadobudnúť pocit, že o spôsobe svojho života môže rozhodovať sám a nie je už v závislej pozícii pacienta.
Samotná aktivita a chuť zamestnať sa niečím je v tomto období veľmi dôležitá a treba ju podporovať. Samozrejme, že je pritom potrebné regulovať mieru záťaže a odpočinku. Ale niekedy rodina prechádza do opačného extrému a stáva sa príliš ochraňujúcou: stráži a kontroluje každý krok pacienta, stravu, pripomína mu neustále, čo nesmie robiť a ako sa má šetriť (ďalší list s takýmto problémom nájdete v poradni). Chorý ale nemôže žiť sterilne a stála prítomná obava, že pri minimálnom porušení niektorej zo zásad zdravého spôsobu života sa môže choroba vrátiť, je veľkým stresom (a ako určite viete, stres je jedným zo spúšťačov ochorenia). Dodržiavanie určitých zásad po ukončení liečby má byť pomocníkom pre zlepšenie jeho zdravotného stavu a zníženie rizika návratu ochorenia, nie strašiakom, ktorý chorého oberie o radosť zo života.
Ak to teda zhrnieme: ako reagovať v situáciách, kedy sa chorý po liečbe pokúša žiť naplno (a niekedy to preháňa)?
1. Podporujte jeho snahu o aktivitu. Je vždy prospešnejšia ako rezignovanosť a pasivita.
2. Podporte ho v hľadaní správnej miery, ako sa chrániť a zároveň nebyť otrokom dodržiavania zákazov a príkazov... ako si zachovať radosť a spontánnosť v živote a pritom sa neohrozovať.
3. Pokiaľ si všimnete, že sa skutočne svojim konaním ohrozuje upozornite ho na to, hovorte spolu o rizikách, ktorým sa vystavuje ale konečné rozhodnutie, čo s tým urobí nechajte na ňom.
4. Pokiaľ to nefunguje navrhnite mu, aby to prebral so svojim ošetrujúcim lekárom – ten ho usmerní a Vaše obavy potvrdí alebo vyvráti
5. Odlíšte svoje obavy a úzkosť od reálnej hrozby.
