Téma mesiaca

Kontakt

Vyrovnávanie sa s realitou onkologického ochorenia

V listoch ktoré k nám do poradne prichádzajú sa opakovane pýtate ako sa vyrovnať s tým, ak nám niekto blízky ochorie. Preto sa tento mesiac pristavíme pri tejto téme bližšie.

Dokázať prijať realitu onkologického ochorenia je proces, nepodarí sa to za deň ani za týždeň. Jeho priebeh je ovplyvnený mnohými faktormi (z tých psychologických je to najmä osobnosť, aktuálna životná situácia chorého a jeho rodiny, sila podpory od blízkych...). Sú však reakcie a štádiá, ktorými prechádza väčšina tých, ktorých sa ochorenie dotýka. Ktoré to sú a ako na ne reagovať?

ŠOK

Šok je prirodzená a zrozumiteľná reakcia na nečakanú a ohrozujúcu zmenu v živote. Objaví sa bezprostredne po oznámení diagnózy (alebo pri ďalších nepriaznivých správach súvisiacich s ochorením). Prevládajú pocity bezradnosti, strachu a smútku, myslenie je nesúvislé a výrazne pod vplyvom emócií. Niekto plače, iný kričí a ďalší mlčí. Niekto potrebuje byť sám a pomaly si v sebe prebrať novú realitu, iný naopak potrebuje s niekým hovoriť. Jeden má potrebu okamžite začať so situáciou niečo robiť, druhý ostane paralyzovaný a nie je schopný robiť vôbec nič.

Mojej 65-ročnej mame po nekonečných vyšetreniach diagnostikovali rakovinu. Bol to pre mňa šok z ktorého sa neviem stále spamätať. Je hrozné vidieť milovanú mamu trpieť a nedokázať jej pomôcť. Keby som mohla, vezmem jej ochorenie na seba. Veľmi sa bojím, že o ňu prídem, neviem na nič iné myslieť, neviem normálne fungovať v práci ani doma. Cítim, ž to nezvládam a neviem si pomôcť.

Určite sa mnohí nájdete v úryvku tohto listu niektoré zo svojich pocitov ktoré ste prežívali keď ste vy sami alebo niekto váš blízky ochorel. Základné piliere ktoré vám pomôžu toto obdobie zvládnuť sú:

  • Čas. Vaša reakcia na správu o ochorení môže byť silná, nezvyčajná, „nenormálna“.... Nedeste sa svojich emócií a reakcií a nechajte im voľný priebeh. Postupne budú poľavovať. U niekoho to trvá kratšie u iného dlhšie, ale zväčša psychika začne upokojovať , keď nastúpi liečba a svitne nádej na vyliečenie.
  • Kvalitná komunikáciu s lekárom, ktorý vás/vášho blízkeho lieči. Ak máte šťastie na lekára, ktorý má aj ľudské kvality a nezaujíma ho len choroba, bude to pre vašu psychiku obrovské plus.
  • Podpora. Ak chcete podporiť niekoho blízkeho v takejto situácii neobávajte sa, že treba urobiť niečo veľké alebo špeciálne. Najviac pomôže je vaša prítomnosť a schopnosť vypočuť a zdieľať to, čo váš blízky prežíva. Nezabudnite, že aj pre vás je dôležité, aby ste mali niekoho, kto vás v tomto období podrží. Ak ste pacient a vaše okolie nevie ako by vám v týchto chvíľach pomohlo, povedzte im to.

POPIERANIE SKUTOČNOSTI

Popieranie stresujúcich alebo ohrozujúcich aspektov reality je obranným mechanizmom psychiky. Možno si pamätáte, že bolo obdobie, kedy ste si vy alebo váš chorý nepripúšťali vážnosť situácie (a nebolo to tým, že ste nezlomný optimista...). Takúto reakciu spôsobuje nevedomý obranný mechanizmus psychiky, ktorý – pokiaľ „zdravo“ funguje – dávkuje alebo skreslí vnímanie stresujúcich alebo ohrozujúcich skutočností do takej miery akú je jedinec schopný stolerovať. Rodina môže byť napríklad prekvapená, že chorý sa správa, ako keby sa liečil na chrípku alebo že situáciu zvláda oveľa lepšie ako oni.

Postupne popretie reality ochorenia zväčša ustupuje – do akej miery a ako rýchlo je opäť individuálne. Sú pacienti, ktorí potrebujú viac času, sú takí u ktorých sa opakovane striedajú obdobia prijatia reality ochorenia s jeho popieraním (to je veľmi časté) a sú takí, ktorí svoju chorobu nie sú schopní zakceptovať vôbec.

45-ročná pacienta s pokročilým ochorením karcinómu ovária počas liečby striedavo prežívala obdobia, kedy plánovala návrat do zamestnania, spoločné dovolenky s priateľmi a pod. s obdobiami, kedy veľmi realisticky popisovala svoje vyhliadky do budúcnosti a prežívala smútok a obavy. „Slnečné“ obdobia jej pomáhali zvládať „tmavé“ dni, vytvorila si akúsi rovnováhu v ich striedaní a tá jej pomáhala ochorenie a liečbu zvládať.

Najdôležitejšie je rešpektovať spôsob, ktorým chorý alebo ten koho sa ochorenie dotýka (rodičia, deti, partneri...) spracúva situáciu. Nevnucujte mu svoj vlastný spôsob.

Ak je u pacienta popretie reality ochorenia dlhodobé, môže odmietať liečbu s odôvodnením, že ju nepotrebuje, nespolupracuje, nerešpektuje odporúčania lekára atď. čím sa proces liečby komplikuje. Vtedy je vhodná konzultácia u psychológa/psychiatra, ktorý vám poradí, ako v kontexte ťažkostí, ktoré popieranie reality ochorenia spôsobuje, bude najvhodnejšie postupovať.

SMÚTOK A DEPRESIA

Ďalšou reakciou býva často smútok až depresia. Objaví sa vtedy, keď na rodinu a pacienta s definitívnou platnosťou dopadne realita ochorenia. Prežívajú smútok za „zdravou“ minulosťou, strach z choroby a úzkosť z toho čo prinesie budúcnosť. Hoci sa vám to môže vo chvíľach, kedy vás takéto stavy prepadnú nemožné, aj tieto postupne ustúpia. Môžu sa vracať, ale naučíte sa s ním žiť.

  • Nebráňte sa takýmto pocitom, ak sa objavia, nechajte ich vyplaviť zo seba von. A nezakazujte ich ani svojim blízkym. Potláčať ich môže stáť veľa síl a zosilňovať vnútorné napätie.
  • Pokiaľ patríte k ľuďom, ktorí majú pocit, že ich smútok oslabuje a máte iný spôsob, ako zvládnete situáciu, použite ho. Nenúťte však svojho blízkeho, aby to robil rovnako, ako Vy.

Pokiaľ by strach či iné prejavy duševného utrpenia u vás alebo vášho chorého dlhodobo pretrvávali, vyhľadajte odbornú pomoc, netrápte sa sami!

PRIJATIE REALITY

Znamená priatie choroby, ako novej životnej situácie, ku ktorej sa treba postaviť a nenechať sa ňou prevalcovať. Neznamená to, že vám bude ľahko, že už nebudete smutný alebo že viac nepocítite strach. Jednotlivé obdobia a vaše reakcie sa počas ochorenia a liečby budú pravdepodobne prelínať, striedať, či vracať. Znova môžu prísť situácie či informácie ktoré vami zatrasú. Ale dokážete ich postupne prijať a čeliť im. To je signál, že situáciu zvládate. Môže sa stať ale aj opak: každou ďalšou situáciu budete viac a viac vyčerpaní, až vaša psychika nebude mať silu zvládať veci ďalej. V tom prípade vyhľadajte odbornú pomoc, netrápte sa sami.

Opäť platí, že niekomu sa podarí dopracovať do tejto fázy ľahšie, inému ťažšie a sú aj takí, ktorí fakt ochorenia neprijmú nikdy. Závisí to najmä od osobnosti a celkového psychického nastavenia, ale aj od naučených a fixovaných spôsobov zvládania záťažových situácií. Ak jednotliví členovia rodiny spracúvajú realitu ochorenia rozdielnym tempom či spôsobom môže to byť problém.

Keď som sa dozvedel svoju diagnózu trvalo mi veľa dní, kým som sa s tým ako-tak vyrovnal, ale postupne sa mi podarilo sústrediť sa viac na liečbu a nádej, že zaberie, mi dávala silu.
Návštevy mojej manželky mi ju však brali. Neraz plakala pri mojej posteli v nemocnici, vravela mi, ako sa pre moju chorobu trápi a že jej strach, čo s ňou a deťmi bude, nedovolí spávať. Chápal som ju, veď som si sám tieto otázky tisíckrát položil. Ale nechcel som to počúvať. Keď som sa konečne vzchopil toto bolo ako keby nado mnou lámala palicu. Vždy som mal potom čo robiť, aby som sa pozbieral.

(Úryvok z knihy Keď do života vstúpi rakovina)

Tu najviac pomáha pokúsiť sa rešpektovať navzájom svoje rozdielne prežívanie, obklopiť sa priateľmi alebo blízkymi, ktorí vás dokážu podporiť a vydržte.

Pridať na:
Pridať na Facebook! pošli na vybrali.sme.sk Vytlačiť!