Téma mesiaca
KontaktTento mesiac sa budeme venovať téme paliatívnej liečby, ktorá je medzi pacientmi a ich blízkymi pomerne málo známa a informačne zrozumiteľná - a to i napriek tomu, že je dôležitou súčasťou liečby onkologického ochorenia (najmä v jeho pokročilejších štádiách). Prečo je tomu tak? Z časti preto, lebo tento odbor sa u nás začal systematicky rozvíjať len posledné desaťročia a neprenikol ešte dostatočne na všetky miesta, na ktorých by bol potrebný. A z časti sa tejto téme lekári a pacienti vyhýbajú zámerne, pretože paliatívnu liečbu vnímajú ako akési núdzové riešenie v prípade, že kuratívna liečba nezabrala. To je však zúžený pohľad na problematiku. To, že nie je možné pacienta vyliečiť neznamená, že sa mu už nedá nijako pomôcť. Pomocou paliatívnej starostlivosti je možné dosiahnuť dobrú kvalitu života s chorobou, predĺžiť o mesiace ba aj o roky život a darovať tak chorému čas, ktorý môže mať pre neho veľkú cenu. Viac než moje slová vám o tom povie príbeh pani Dariny.
Keď mala dcéra ani nie dva roky, našla som si hrčku na prsníku. Na ultrazvuku ma ubezpečili, že je to obyčajná cysta. Do dvoch mesiacov som však mala zájsť na punkciu. Vraj pre istotu. Pri malej a plienkach ubehol - ani neviem ako - ďalší rok. Až keď bola hrčka veľká ako orech a pridalo sa aj pobolievanie chrbta, povedala som si, že s tým musím niečo urobiť. Po ultrazvuku a mamografii mi doktorka na rovinu povedala, že mám v prsníku nádor a je pravdepodobné, že sa choroba rozšírila aj inde. Bol to šok. Nemohla som tomu uveriť. Prvé, čo mi napadlo, bolo, že moja dcéra má len tri roky... Ale mala som šťastie v nešťastí: dostala som sa do rúk vynikajúcej lekárky. Vysvetlila mi, že rakovinu kostí vyliečiť nevedia, ale pri dobrej liečbe sa s ňou dá žiť aj niekoľko rokov. Začala som teda brať chemoterapiu, ktorá zmenšila môj nádor tak, aby bol operovateľný. Po amputácii prsníka som absolvovala ožarovanie a následne hormonálnu terapiu, ktorá pôsobila na metastázy v kostiach. V obdobiach, kedy som nebrala liečbu som sa maximálne venovala dcére a starala som sa aj o seba. Užívala som si čas, keď mi nebolo zle, lebo som vedela, že nebude trvať večne...
Po troch rokoch mi choroba napadla pečeň. Vyšetrenia potvrdili veľa malých ložísk rozsypaných v pravom aj v ľavom laloku, čo vylúčilo možnosť operácie. Vzhľadom na to, že som na začiatku podstúpila extrémne agresívnu liečbu, nemohla som dostať rovnako silnú, lebo moje telo už bolo značne vyčerpané. Ostala jediná možnosť: paliatívna chemoterapia. Na tej fungujem dodnes a som za ňu nesmierne vďačná. Hoci viem, že sa nevyliečim, každý deň navyše „sa ráta“. Každý deň, kedy môžem byť pri tom, ako moja dcéra dospieva. Keď som sa začala liečiť, mala necelé tri roky. Teraz je už druháčka. Za ten čas sa z nej stala takmer samostatná bytosť a veľa sa naučila.
So svojím životom som spokojná. Vychutnávam si každú obyčajnú chvíľku - hranie kariet s malou, stretnutia s kamarátkami a veľa iných maličkostí. Keby som zajtra odišla, som vďačná za to všetko, čo som prežila, aj za tieto štyri roky, ktoré môžem žiť s chorobou. Jasné, že ešte chcem žiť. Keď mi teraz nezabrala žiadna liečba už ma to trocha deptalo, ale keď konečne zabrala piata v poradí, zasa som si povedala: „A predsa sa s tým dá ešte niečo robiť!“ Stále to nevzdávam. Keď Pán Boh dá, aj motyka vystrelí. Tak snáď to ešte nejakú chvíľu vydrží.
Z knihy Keď do života vstúpi rakovina...,
v ktorej nájdete celý Darinin príbeh.
Základné informácie o paliatívnej liečbe a starostlivosti »
Keď klasická medicína neuspeje... »
