Téma mesiaca

Kontakt

Dôležitosť každého momentu:

Schopnosť vedieť aj neplánovať, ale byť tu a teraz.

Je obdivuhodné ako ľudia, ktorí prežili, prežívajú, alebo sa im znovu vrátilo onkologické ochorenie dokážu prehodnotiť vlastné hodnoty, žiť naozaj len pre daný okamih a tešiť sa z neho. Napriek všetkému, čo ochorenie prináša, dokážu sa tešiť, venovať sa tomu, na čom im záleží, byť oporou svojim blízkym.... a naozaj si zobrať aspoń niečo z každého momentu. Také niečo sa tiež nemusí dať dosiahnuť hneď. Chce to čas, možnosť učiť sa, skúšať, čo práve vám funguje najlepšie. Aj preto môže byť pre vás užitočné inšpirovať sa od tých, ktorým sa to už aj keď možno len čiastočne darí.

Ako to dokážete Vy?

  • Pre mňa to bola jediná možnosť ako prežiť. Tým, že som sa, keď bolo najhoršie, dokázal sústrediť len na to pre mňa najdôležitejšie, na to, čo je dôležité v danom okamihu...to bolo kľúčové. Nedarilo sa to hneď, ale bol to pre mňa jediný spôsob, ako si to všetko prežiť. Naozaj jediný...Prestal som rozmýšľať nad tým prečo práve ja, prečo sa to stalo, a tiež som sa nezaoberal nad tým, čo bude....to by ma zožralo.... Namiesto toho, som bol tu a teraz, dokázal som sa tešiť aj z naozaj malých vecí....do dnes je to pre mňa hnací motor....
  • Najprv som sa nevedela zmieriť s tým, čím prechádzam....liečba, únava, depresia....obrovský strach z toho, čo bude...z toho, čo je... Chcela som to mať všetko za sebou. Potom, keď som v čakárni stretla ženy, čo boli na tom oveľa horšie,....tiež na oddelení....nechápala som, uvedomila som si, že tento moment..je pre mňa stále fajn. Ja stále môžem sama celkom dobre fungovať. Áno nedokážem všetko tak, ako predtým, ale stále viem uvariť obed pre moje deti, a keď sa necítim na varenie, stále môžem byť pri nich a poradiť im, v čom potrebujú, alebo tam len s nimi byť....možno zajtra to už nepôjde....vtedy som si uvedomila, že každý deň je pre mňa dôležitý.... Je pravda, keď mi tečie liečba...chcem , aby to rýchlo prešlo, chcem už ísť domov, nech to už prejde, nech znovu naberiem aspoň trochu síl, ale potom si vždy poviem, veď mám to šťastie ísť domov.
  • Ja nemôžem už naozaj nič, len ležím...už pár mesiacov. Viem, že to vôbec nie je dobré. Uvedomila som si, že mám teraz čas písať, začala som dávať dokopy fotky, tie pre mňa najvzácnejšie. Tiež moje zápisky z denníka, tie také babičkovské múdrosti. Býva mi naozaj zle, ale keď sa venujem tomuto, napĺňa ma to....ten čas je pre mňa zmysluplný. Viem, že toto bude pre moje deti, pre vnúčatá, pre priateľov veľmi cenné, obrovský kus mňa. Keď pri tom trávim čas, zvyknem zavolať mojim deťom, priateľom a poviem im, čo sa mi podarilo....už viackrát mi povedali...mami, Ty máš úplne iný hlas, ty sa tešíš.....

Ďakujem, že aj vďaka vám, ktorý prežívate tak ťažké obdobie, môžeme vnímať tento pohľad na život. Schopnosť vedieť aj neplánovať, a napriek tomu sa tešiť na to, čo prinesie deň a tiež, čo prinesiete vy... Schopnosť vychutnávať si každý moment, aj keď ten moment v sebe nesie aj veľa trápenia...napriek tomu si ho užiť tak, že ďalší rovnaký už nemusí prísť.

Zameranie sa na tu a teraz, schopnosť aj neplánovať – čo vám to môže dať?

  • Silu, motiváciu a chuť pokračovať ďalej
  • Zmierniť stres, strach a úzkosť
  • Schopnosť nájsť v každej situácii niečo, čo má pre vás zmysel
  • Získať viac toho, čo môžete ovplyvniť a upustiť od toho, čo nie je vo vašich silách

Kedy naposledy sa vám podarilo naozaj si niečo zobrať z daného okamihu?

Zodpovedanie tejto otázky Vám verím prinesie uvedomenie, že aj Vy ste na veľmi dobrej ceste s vlastnou schopnosťou zamerať sa na tu a teraz.

S Vašou skúsenosťou a s tým, ako môže byť schopnosť aj neplánovať a využiť každý moment naplno užitočná, sa môžete kedykoľvek podeliť na zjankov.onkopacient@gmail.com

Na záver si môžete prečítať príbeh o schopnosti, ktorú už mnohí v sebe máte.

Bol jeden chlapec, ktorý nedokázal byť šťastný a spokojný s tým, čo práve mal, alebo čo práve zažíval. Keď bol v škole, nudil sa a chcel už byť doma a hrať sa s hračkami. Keď bol doma, to mu už nestačilo a chcel, aby už boli prázdniny....

Jeden večer sa mu zjavila víla so striebornými vlasmi a venovala mu čarovné klbko. To čaro spočívalo v tom, že kedykoľvek nebol spokojný s tým, čo práve mal, mohol vytiahnuť kúsok motúzika a prešli minúty, alebo vytiahnuť väčší kúsok a prešli hodiny, dni, mesiace, roky.....

Chlapec bol nadšený. Odteraz nemusel byť tam, kde nechcel. Keď sa nudil v škole, potiahol kúsok motúzika a už sa mohol hrať doma...potom si povedal, že potiahne väčší kúsok. Zrazu bol z neho teenager s krásnou priateľkou...ani to ho dlho nenapĺňalo...potiahol viac a bol z neho dospelý vážený muž v stredných rokoch, a jeho priateľka už bola manželkou. Tešil sa, ale nie dlho. Znovu chcel niečo iné...tak potiahol viac motúzika a zrazu bol z neho starý muž so šedivými vlasmi. Jeho manželka už nežila.... Motúzik sa už nedal navinúť späť.

Znovu sa mu zjavila víla a opýtala sa ho, ako bol spokojný s čarovnou hračkou. On bol úprimný a povedal jej, že to, že stále chcel byť niekde inde ho obralo o to, čo práve mal. Čarovná víla sa zľutovala, a keď sa muž ráno prebudil bol znovu chlapcom, ktorého mama ráno odprevadila do školy. Už sa viac v škole nenudil, nechcel, aby boli čím skôr prázdniny, aj napriek tomu, že sa musel veľa učiť.....vedel niečo nájsť na každom okamihu života, či to už bol príjemný, alebo nie veľmi príjemný zážitok. Takéto víly však sú len v príbehoch.

(Robin Sharma: Mních, ktorý predal svoje ferari)

Veľký obdiv k vám, ktorí vedia, alebo čo i len trochu pracujú na tom, aby vedeli čo najviac vyťažiť z každého okamihu, a to nielen z tých radostných.

Pridať na:
Pridať na Facebook! pošli na vybrali.sme.sk Vytlačiť!