Téma mesiaca

Kontakt

Pasivita nelieči

Milí pacienti a rodinní príslušníci, tento mesiac by som sa vám rada prihovorila trochu v inom duchu ako som to robila doposiaľ. Verím, že ste vždy cítili moju podporu, záujem o to čo prežívate. Informácie a rady, ktoré som sa vám snažila poskytnúť smerovali k tomu, aby ste obdobie života s chorobou dokázali zvládnuť čo najlepšie – či už ako pacienti, alebo rodinní príslušníci. To čo si prečítate dnes bude miestami vyznievať kriticky... ale cieľ týchto riadkov je rovnaký, ako doposiaľ: pomôcť vám zorientovať sa v tom, čo prežívate, zamerať Vašu pozornosť na to, čo si možno neuvedomujete a ponúknuť riešenie.

Ako je z názvu témy mesiaca zrejmé, budem sa venovať téme pasivity. Pasivity vo vyhľadávaní, respektíve prijímaní toho, čo Vám počas liečby môže pomôcť a predsa to nevyužívate. Jedným z takýchto zdrojov pomoci sú skupiny pre pacientov a rodinných príslušníkov. Opakovane sme Vám so Zuzkou Truplovou ponúkli možnosť stretnúť sa pod vedením psychológa s ľuďmi, ktorí sú v podobnej životnej situácii ako Vy a teda rozumejú tomu, čo prežívate, alebo v nej boli a dokázali by Vás povzbudiť či poradiť. Pred vyše rokom sa nám podarilo založiť skupinu v Bratislave, ktorá sa stretáva dodnes. Teším sa s Vami všetkými, ktorí ste našli odvahu, skúsili to a prišli – sami viete, že výsledky na seba nenechali dlho čakať: Našli ste podporu, priateľov, cítite sa menej stratení v tom, čo prežívate. A o to nám presne išlo.

Ale predsa... ak si vezmeme, že z vyše tisíc zaregistrovaných ľudí na stránke prejavilo o skupinu záujem hádam dvadsať... je to veľký nepomer. Premýšľali sme so Zuzkou, v čom môže byť problém a napadlo nás, že snáď v cestovaní z iných častí Slovenska, ktoré je nákladné na čas, energiu aj peniaze. Preto sme sa rozhodli docestovať za Vami a ponúknuť skupinové stretnutia aj v ďalších mestách – Nitre, Žiline. Výsledok? Záujem opäť minimálny. Skupinu v Nitre, ktorá mala byť teraz v máji rušíme, lebo sa prihlásili traja ľudia (a to naši bývalí pacienti a rodinní príslušníci roznášali letáky po nemocniciach, ambulanciách...) a rovnaká situácia sa ukazuje aj v Žiline.

Skúsme sa spolu zamyslieť nad tým, v čom môže byť problém. Vzdialenosť to teda nebude. To, že pacient počas choroby niekedy nevládze absolvovať žiadne aktivity navyše argumentom určite je (aj keď to tak nie je to tak stále)... Ale čo tí, ktorí sú po chorobe, alebo rodinní príslušníci, ktorí majú problémy, vládali by a predsa neprídu?

Hľadajme teda ďalší argument. Každý potrebuje niečo iné a niekoho naturelu skupinové stretnutia vyhovovať nemusia. S tým súhlasím tiež. Ale že by takmer všetci pacienti a rodinní príslušníci boli takí introverti? Aj tu sa mi zdá pomer tých, ktorí prídu aspoň raz a skúsia to a tých, ktorí zostávajú so svojim trápením v chorobe sami, nepomerný.

Poďme teda hľadať ďalej. Je tu jedna závažná, výskumami potvrdená informácia: Pasivita, pocity bezmocnosti a beznádeje, sú typickými prejavmi v prežívaní a správaní mnohých pacientov počas liečby. Choroba oslabuje nie len telo, ale aj dušu. A niekedy je ťažké nepoddať sa. Na druhej strane, tendencia nevziať si to, čo pre seba potrebujete, uzatváranie sa do seba, obetovanie sa pre druhých... o takýchto osobnostných charakteristikách sa uvažuje aj ako o jednom z faktorov spolupodieľajúcich sa na vzniku onkologického ochorenia. Ďalšie, nie nedôležité zistenie potvrdené výskumami je, že pacienti ktorí sú v prístupe k chorobe aktívnejší, vyhľadávajú pomoc, podporu, lepšie zvládajú liečbu. A ak sa im podarí počas liečby „naštartovať“ a nezostať v smútku a pasivite, má to pozitívny vplyv aj na celkovú kvalitu ich života.

Pasivita teda nelieči, naopak. Samozrejme, že niekedy chorý nemá sily o čokoľvek sa pokúsiť. A rodinný príslušník je rád, že to všetko ako-tak stíha. Ale sú chvíľky, kedy by to možno predsa len šlo, ak by ste tomu dali šancu. Investícia do lepšieho psychického stavu sa mnoho násobne vypláca. A skupinové stretnutia sú jednou z ciest, ako ho dosiahnuť alebo si ho uchovať.

Hoci v tejto fáze života potrebujete dostávať veľa podpory, lásky, starostlivosti, rovnováha medzi braním a dávaním je tiež veľmi dôležitá. A v chorobe je ťažké ju udržať. Určite poznáte ten pocit vlastnej neužitočnosti, keď nič nevládzete a ste odkázaní na pomoc druhých... A práve chvíle, kedy niekomu dávate už len tým, že sa s ním podelíte o to, že prežívate niečo podobné, teda že dáte seba, vás môže posilniť. Nebudete sa cítiť takí sami so svojou chorobou a ostatným na príťaž. Možno máte obavu skúsiť niečo nové. Možno máte obavu stretnúť sa s ľuďmi, ktorí prežívajú to čo vy, lebo si naše stretnutia predstavujete ako slzavé údolie. Ale vôbec to tak nie je.

Myslím, že zaznelo veľa argumentov, ktoré by Vás mohli naviesť k tomu, aby ste to aspoň skúsili. Je však len na vás, ako sa napokon rozhodnete.

V organizovaní skupín, vzhľadom na Váš nezáujem, spravíme prestávku. Budeme v nich pokračovať od septembra, pretože stále veríme, že táto forma aktivity by mohla byť pre mnohých z Vás veľkou podporou.

Tešíme sa na stretnutia s Vami

Vaša psychologička

Pridať na:
Pridať na Facebook! pošli na vybrali.sme.sk Vytlačiť!