X Vyplňte všetky polia.

Prihlásenie

Meno:
Heslo:

Poradňa psychológa

Registrácia | Kontakt

Povedať alebo nepovedať?

Prosím o radu ohľadom oznámenia diagnózy mojej mamičke. Má 84 rokov, my bývame v Bratislave, ona v Čechách. Posledný rok a pol mala doma pani, ktorá jej nakúpila, uvarila, upratala. Ale inak sa mamička sama starala o svoju hygienu, veľa čítala, veľa pozerala televízor, pravidelne ju navštevovali jej kamarátky. V lete a na Vianoce bola vždy mesiac u nás v Bratislave. Ešte v apríli keď som ju bola pozrieť bolo všetko v poriadku, hoci už menej jedla a bola viac unavená. Pani čo jej vypomáha mi niekoľko týždňov potom hovorila, že mama nechce nič jesť a stále spí. Mama mi to hovorila aj sama, lebo minimálne 3-krát týždenne sme spolu telefonovali. Bolesti však žiadne nemala, pociťovala len väčšiu únavu. Keď sme v auguste išli po ňu aby sme ju priviezli k nám, zistili sme totálny fyzický aj psychický úpadok, čo bol šok. Spala snáď 24 hodín denne, okrem budenia na jedlo. Zjedla totálne minimum, skoro vôbec nekomunikovala a zaspávala aj počas jedla. Nevedela, že kde je, ani ako sa volá moja sestra. Nasledoval odvoz do nemocnice a komplexné vyšetrenia. Diagnóza znela choré srdce, zničené pľúca od fajčenia a rakovina tračníka s metastázami do pečene a pobrušnice. Liečba nie je plánovaná žiadna, prakticky sa nedá nič robiť. Sama to už doma nezvládne, preto uvažujeme o umiestnení v liečebni pre dlhodobo chorých, kde by som ju často a pravidelne navštevovala. Nechystali sme sa jej diagnózu povedať, chceli sme jej povedať, že za tie 3 mesiace sa v liečebni budú snažiť aby nadobudla viac síl a potom by snáď zasa mohla ísť domov. Môj syn je presvedčený, že by sa svoju diagnózu mala jednoznačne dozvedieť. My s manželom si myslíme, že vzhľadom na nastupujúcu a dosť zreteľnú demenciu nie. Prosím, ak sa dá poradiť len na základe takéhoto popisu situácie, poraďte nám čo by bolo rozumnejšie.

Odpoveď psychológa:

Ďakujem za komplexné popísanie situácie v ktorej ste sa spolu s Vašou mamičkou ocitli. Rozumiem, že ju nechcete zbytočne stresovať diagnózou rakovina - s ohľadom na jej vek, nastupujúcu demenciu, celkový nepriaznivý zdravotný a psychický stav, ale najmä s ohľadom na fakt, že nie je možná žiadna onkologická liečba. Teda že by ste jej mali povedať, že má rakovinu, ale už nie je možné ju liečiť. A to je k tomu, aby sme pacienta dokázali motivovať k tomu, aby sa neopúšťal a zabojoval, je toto všetko spolu naozaj dosť nešťastná kombinácia.

Na druhej strane, rozumiem aj Vášmu synovi. Ono je to tak, že každý do takéhoto rozhodovania vnášame kus vlastného presvedčenia, respektíve toho čo by sme v podobnej situácii chceli alebo nechceli my sami... Navyše je pre rodinu ťažké rozhodnúť sa čo v situácii, keď sa od lekára dozvedia diagnózu, zatiaľ čo pacientovi nie je oznámená. Tým sa síce lekár vyhne tomu aby pacienta vystresoval priamo v ambulancii, ale prenesie dilemu čo s takouto informáciou ďalej, teda koľko a čo pacientovi povedať, na rodinu. V skutočnosti je to však v kompetencii lekára aby pacienta informoval (ba až povinnosť informovať ho primerane jeho psychickému a fyzickému stavu).

Rozumiem teda argumentom na oboch stranách a myslím si, že riešenie bude kdesi uprostred. Aj keď to vyzerá na prvý pohľad čierno-bielo, nemusí byť oznámená pacientovi len "pravda" či "nepravda". To znamená dá sa opísať zdravotný problém, ktorý spôsobuje následné ťažkosti, aby pacient rozumel prečo problém má, napríklad prečo trpí nedostatkom chuti do jedla, únavou atď. Na druhej strane, ak sa pacient priamo nespýta aká je jeho diagnóza, nie vždy je potrebné mu túto informáciu podať, najmä pokiaľ to neurobil lekár a ak nie je možná žiadna liečba ochorenia. Čiže by som navrhovala, aby ste mamičku informovali spôsobom, ktorým popíšete jej symptómy, ťažkosti, ale zatiaľ bez nálepky "rakovina". Navyše, diagnóz ktoré má je viacero pohromade, takže nie len rakovina je zodpovedná za jej zhoršený stav. Keby sa ma však ako dcéry priamo spýtala či má rakovinu, neklamala by som jej. Je to veľmi ťažké, viem. Ale jeden z dôležitých argumentov prečo sa odporúča povedať pacientovi diagnózu aj keď je nepriaznivá je samotný fakt, že by mal mať každý právo pripraviť sa na svoj odchod, usporiadať si ešte veci, ktoré potrebuje atď. Z toho čo popisujete - jednak vek, ale aj z viacerých dôvodov zhoršujúci sa stav Vašej mamy - však predpokladám, že keď sama bude cítiť, že jej stav sa nelepší, uvedomí si, že sa blíži jej koniec. Ak by sa Vás na to pýtala, nezavádzajte ju v tom, že tu ešte dlho bude medzi nami atď. Treba jej vtedy povedať, že je jej stav vážny. To by mala vedieť. Verím, že Vám moje riadky pomôžu urobiť to správne rozhodnutie, najsprávnejšie pre Vašu mamičku.


« späť

«« 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29 30 31 32 33 34 35 36 37 38 39 40 41 42 43 44 45 46 47 48 49 50 51 52 53 54 55 56 57 58 59 60 61 62 63 64 65 66 67 68 69 70 71 72 73 74 75 76 77 78 79 80 81 82 83 84 85 86 87 88 89 90 91 92 93 94 95 96 97 98 99 100 101 102 103 104 105 106 107 108 109 110 111 112 113 114 115 116 117 118 119 120 121 122 123 124 125 126 127 128 129 130 131 132 133 134 135 136 137 138 139 140 141 142 »»

Pridať na:
Pridať na Facebook! pošli na vybrali.sme.sk Vytlačiť!


Diskusia

Počet komentárov: 0

Pridať komentár:

Musíte byť prihlásený.

Prihlásenie | Registrácia