X Vyplňte všetky polia.

Prihlásenie

Meno:
Heslo:

Poradňa psychológa

Registrácia | Kontakt

Ako reagovať, keď pacient svoju diagnózu vytesňuje?

Dobrý deň, rada by som Vás poprosila o radu ohľadom prístupu – komunikácie s onkologickým pacientom, mojim svokrom. Sama som onkologický pacient v remisii 2 roky, liečbu som zvládla v pohode, som typ bojovníka, analytik, optimista, žijúci s heslom, že aj negatívna skúsenosť môže priniesť pozitívne zistenia a čo Ťa nezabije, to Ťa posilní... Celú liečbu som v rámci možností fungovala v práci, v rodine, moji blízki mali prehľad o chorobe, nič sa netajilo a táto otvorenosť mi veľmi uľahčila situáciu, nemusela som sa stresovať s hraním, vymýšľaním...

Teraz ochorel môj svokor a väčšina mojej rodiny očakáva, že ja ako človek, ktorý si tým istým prešiel, môžem mu byť oporou a poradiť. Problém je v tom, že svokor aj svokra sú zrejme v štádiu popieranie faktov o ochorení, čo vyvoláva v rodine nedorozumenia medzi ich deťmi, informačný chaos a stres. Iné informácie totiž podávajú svokrovci (že ide o nezhubný nádor) a s iné ich dospelá dcéra, ktorá komunikuje s lekármi a potvrdila, že ide o zhubný karcinóm. Svokrovci nám najskôr s úľavou výsledky prezentovali ako „dobré“, hoci my sme od ich dcér vedeli, že nádor je zhubný a hoci nám lekári potvrdili, že túto informáciu svokrovi aj svokre otvorene povedali. Operácia prebehla úspešne, s tím že všetci vedeli že sa jedná o karcinóm, ale otvorene sa so svokrovci o tom nikto z rodiny nebavil. Ďalší postup v liečbe vybavovala jedna z dcér a keď pred pár dňami podala rodičom informáciu, že otec dostal termín na rádiológii, svokra bola v šoku, prečo má isť na rádiológiu keď operácia dopadla dobre. Keď som jej následne vysvetlila situáciu a nazvala som svokrovo ochorenie zhubným karcinómom, zarazilo ju to, lebo vraj si myslela, že je to nezhubné. Tak som jej vysvetlila, že karcinóm je vždy zhubný, ale že sa vzhľadom k štádiu nádoru nemusí obávať. Svokra sa však cítila oklamaná, že jej dovtedy nikto nepovedal pravdu, pritom to tak nebolo. Roztočil sa kruh výčitiek a obviňovania v rámci rodiny, každý sa cítil buď podvedený alebo neprávom obvinený. V skutočnosti však rodičia asi skutočnosť, že sa jedná o zhubný nádor, podvedome vytesnili, neprijali. Napokon svokra tiež pripustila, že tú informáciu mala, ale slovu nerozumela (možno informáciu dostali od chirurga trochu zaobalene...). Predpokladám, že si prešla fázami psychického vyrovnávania sa s chorobou – jej popieranie a následne fáza hnevu (otočeného proti dcéram, ktoré sa o ňu najviac starali). Teraz to však vyzerá, že je s tým v pohode, že sa musí so skutočnosťou vyrovnať a nachystať sa na to, čo ešte pri liečbe príde.

Prekvapil ma ale ešte svokor, ktorého som požiadala, či sa môžem pozrieť na prepúšťaciu správu a výsledky z histológie. Pri použití slovného spojenia zhubný karcinóm sa zarazil rovnako ako svokra, vraj informáciu, že je to zhubné počuje prvý raz (následne som sa od švagrinej dozvedela, že deň predtým s ním hovorila a podrobne mu vysvetlila čo mu je a čo ho čaká). Chvíľu neveriacky čítal správy a chcel aby som mu ukázala, kde je slovo karcinóm napísaný. Pritom v správe bola informácia aj o onkologickom konzíliu, aj v samotnom nadpise bolo použité spojenie zhubný nádor (svokor je inteligentný, vysokoškolsky vzdelaný muž). Čo som ako laik vedela, všetko som mu vysvetlila a upokojila som ho, že vyšetrenie na onkológii ako „starý harcovník“ s ním absolvujem sa. Svokra sa potešila, pretože sa obáva, že by to psychicky zle zvládala. Chcem sa spýtať, či je možné, že v dôsledku toho, že si svokor nechce pripustiť svoj stav, chorobu takto vytesňuje? Dá sa mu pomôcť prejsť psychickými štádiami ochorenia tak, aby ho akceptoval a mohol sa aktívne liečiť? Alebo je tomu treba nechať voľný priebeh? Počítam, že úzkosť a obavy z budúcnosti by sa potom mohli zmenšiť.

Za Vašu odpoveď vopred ďakujem

Odpoveď psychológa:

Podľa toho ako situáciu popisujete za reakciami Vašich svokrovcov stojí z časti vytesňovanie toho čo počuť nechcú a z časti nepochopenie informácií, ktoré dostali – či už preto, lebo im boli podané zaobalene, alebo preto, lebo niektorým medicínskym termínom nerozumeli (mohli sa spýtať, ale oni sa radšej nepýtali – za tým je často podvedomý strach z toho, čo sa človek dozvie a oni radšej chceli ostať pri spokojnom užívaní si informácie, že operácia dopadla dobre...). Navyše keď s lekármi, svokrovcami a medzi sebou komunikuje tak rozvetvená rodina a nedeje sa to súčasne v jednom rozhovore, informačný chaos sa udeje raz-dva. Áno, je možné, že Váš svokor pod vplyvom psychických obrán informácie selektívne vytesňuje. Či sa to postupne zmení závisí od jeho osobnosti, schopnosti zvládať psychickú záťaž a tiež od prístupu rodiny. Každý takéto záťažové situácie prežívame inak – to poznáte z vlastnej skúsenosti. Dokonca aj partneri, hoci dostanú rovnaké informácie a súčasne, ich môžu spracúvať veľmi rozdielne a rôznym tempom. Navyše sa jednotlivé štádiá vyrovnávania sa s ochorením môžu striedať, teda to, že sa pacient s jednou informáciou vyrovná neznamená, že už je vyrovnaný s chorobou ako takou a ďalší priebeh ho môže vrátiť napr. do štádia popierania či hnevu. Umelo posúvať pacienta k štádiu akceptácie sa neodporúča. Úspešnosť takejto snahy je minimálna a nespokojné sú potom zväčša obe strany - pacient má pocit, že mu okolie nerozumie a rodina má pocit, že ich snaha vychádza nazmar.

Myslím, že sa v prípade Vašich svokrovcov najviac osvedčí sprevádzanie s postupným podávaním informácií - v takom tempe a miere, aby ich dokázali spracovať. Pritom si vždy overujte ako tomu čo sa dozvedeli rozumejú, prípadne čo im nie je jasné a či chcú vysvetliť viac. Niekedy to pacienti nechcú, majú z toho strach a treba to rešpektovať. Na to, aby pacient dobre zvládol ochorenie a liečbu nie je podmienka, že musí byť s chorobou plne vyrovnaný a všetkému v súvislosti so svojim ochorením a liečbou rozumieť (samozrejme, že by to bolo optimálne, ale nie je to podmienka). Najdôležitejšie je aby sa necítil vo svojej životnej situácii sám. To čo Vaši svokrovci teraz najviac potrebujú je záujem a podpora najbližších. Čo konkrétne im pomôže na to sa treba pýtať ich a vyplynie to postupne aj z toho, ako sa situácia bude vyvíjať. Vaša ponuka, že budete svokra sprevádzať do nemocnice (a jemu sa výrazne uľavilo), je skvelým príkladom formy pomoci ktorú mám na mysli. Je super, ak má záujem angažovať sa celá rodina. Ale bolo by dobre keby ste si podelili kto bude mať čo na starosti a kto bude informačná spojka, teda posúvať informácie od lekára a svokrovcov ostatným členom rodiny. Inak sa chaosu a z neho vyplývajúcich nedorozumeniam a konfliktom nevyhnete. Samozrejme, nevyhnete sa im celkom ani potom – ide o emočne náročné obdobie, niekedy to niekedy „prerazí“, ale s tým treba rátať. Ale verím, že postupne nájdete spôsob ako to spoločnými silami zvládnuť.


« späť

«« 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29 30 31 32 33 34 35 36 37 38 39 40 41 42 43 44 45 46 47 48 49 50 51 52 53 54 55 56 57 58 59 60 61 62 63 64 65 66 67 68 69 70 71 72 73 74 75 76 77 78 79 80 81 82 83 84 85 86 87 88 89 90 91 92 93 94 95 96 97 98 99 100 101 102 103 104 105 106 107 108 109 110 111 112 113 114 115 116 117 118 119 120 121 122 123 124 125 126 127 128 129 130 131 132 133 134 135 136 137 138 139 140 141 142 »»

Pridať na:
Pridať na Facebook! pošli na vybrali.sme.sk Vytlačiť!


Diskusia

Počet komentárov: 0

Pridať komentár:

Musíte byť prihlásený.

Prihlásenie | Registrácia