Aj my sme to prežili

Kontakt

Henrieta, 33 rokov

Londyn, 14. maj 2007 na tento datum asi do smrti nezabudnem. Diagnoza - rakovina prsnika.

Vsetko sa to zacalo 3 tyzdne predtym, ked som v noci nemohla spat na pravej strane. Nieco ma bolelo pod pazuchou. Moja obvodna lekarka ma poslala za specialistom na prsnu kliniku ( breast clinik). Cakacia doba bola 2 tyzdne - plne stachu, uzkosti a neistoty. Na kliniku som prisla aj s priatelom ako dusevna podpora a trosku aj tlmocnik. V ten den mi urobili zakladne testy a oznamili, ze je to rakovina. Nastal velky sok, plac a prva vec co mi napadla bolo, ze zomriem. Prisla som domov a nevedela co mam robit. V Londyne som bola len 3 roky a naraz toto. Este v dany den som sa rozhodla, ze zostanem a budem sa liecit v Londyne. S placom som zavolala domov na slovensko a oznamila danu spravu rodicom.

Nevedela som co ma caka, co sa mam opytat lekarou a vlastne ako mam zit, ved mam rakovinu. Od lekarou som dostala kopec informacii, knihy, letaky, len ja som nevedela co s tym. Zo zaciatku som na vsetky tie informacne papiere zanevrela, ale postupne som zacala hladat aj sama informacie. Moj liecebny postup bol nasledovny chemoterapia 8 cyklou, operacia a radioterapia. Chemoterapia bola tazka a dlha, skoro 6 mesiacou. Potom nasledovala prva operacia, kde mi odobrali cast z praveho prsnika a lymfanicke uzliny. Histologia potvrdila, ze musia urobit mastektomiu praveho prsnika. V januari 2008 som sa podrobila mastektomii ale zaroven mi spravili aj rekonstrukciu prsnika, co mi velmi pomohlo po psychickej stranke. V maji 2008 som ukoncila liecbu radioterapiou. Bol to strasne dlhy rok a nevedela som, ci sa dozijem aj uzdravenia. Plac a depresia boli na dennom poriadku.

Cely dany boj som prezila v Londyne so sestrou. Rodicia ma prisli 2 x navstivit. Nechcela som, aby videli ako sa trapim, aj ked viem, ze oni sa ovela viac trapili pre mna. Pocas mojej choroby mi zomrel aj priatel na infarkt, takze to mi este viacej zobralo sil. Bojovala som a bojujem dalej. Mam strach z buducnosti. Moje plany stroskotali, ale musim zacat znova zit. Po skonceni liecby som odisla na slovensko na dovolenku. Bola som strasne stastna,ze zas mozem vidiet pribuznych a priatelou. Bol to nadherny pocit. Na vianoce 2008 mi zomrela kamaratka, ktoru som spoznala v nemocnici na danu chorobu.

V novembri 2008 som citila bolesti v rukach, tak som zas absolvovala , CT, MRI, PET CT a dalsie testy. Vysledky dopadli dobre.

Zostala som zit v Londyne a bojujem dalej.

Chcem povzbudit pacientou a ich rodinnych prislusnikou a priatelou, aby stali pri cloveku, aby si nasli cas a porozpravali sa o danej chorobe s nim. Bojujte spolu, aj ked je to velmi tazky boj. Nevzdavajte sa! Bojujte! Chcem sa podakovat mojim rodicom, bratom a sestre, ktori stali pri mne aj ked boli daleko. Sestra (25 r.)to mala najhorsie, lebo bojovala so mnou v cudzine.


« späť

«« 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 »»

Napíšte nám aj Vy

Na našej stránke nebudeme prinášať len informácie z oblasti psychoonkológie, ale jej súčasťou budú aj príspevky od pacientov a ich blízkych. Práve rozprávanie ľudí, ktorí onkologické ochorenie zvládli alebo ho práve prežívajú, o tom, ako sa k tejto náročnej etape postavili, ako ju dokázali zvládnuť, ale v určitom štádiu možno aj nezvládnuť, ako sa vyrovnávajú alebo vyrovnávali so svojimi pocitmi, môže byť pre návštevníkov tejto stránky veľmi cennou inšpiráciou.

Budeme preto veľmi radi, ak sa k nám pridáte - so svojim príbehom, jednoduchým odkazom, alebo radou.

Vaše príbehy, rady, odkazy a fotografie
posielajte na maja.andrasiova@gmail.com.

Alebo použite formulár »

Tu si môžete prečítať všetky príspevky »

Pridať na:
Pridať na Facebook! pošli na vybrali.sme.sk Vytlačiť!