X Vyplňte všetky polia.

Prihlásenie

Meno:
Heslo:

Aj my sme to prežili

Registrácia | Kontakt

Henrieta, 33 rokov

Londyn, 14. maj 2007 na tento datum asi do smrti nezabudnem. Diagnoza - rakovina prsnika.

Vsetko sa to zacalo 3 tyzdne predtym, ked som v noci nemohla spat na pravej strane. Nieco ma bolelo pod pazuchou. Moja obvodna lekarka ma poslala za specialistom na prsnu kliniku ( breast clinik). Cakacia doba bola 2 tyzdne - plne stachu, uzkosti a neistoty. Na kliniku som prisla aj s priatelom ako dusevna podpora a trosku aj tlmocnik. V ten den mi urobili zakladne testy a oznamili, ze je to rakovina. Nastal velky sok, plac a prva vec co mi napadla bolo, ze zomriem. Prisla som domov a nevedela co mam robit. V Londyne som bola len 3 roky a naraz toto. Este v dany den som sa rozhodla, ze zostanem a budem sa liecit v Londyne. S placom som zavolala domov na slovensko a oznamila danu spravu rodicom.

Nevedela som co ma caka, co sa mam opytat lekarou a vlastne ako mam zit, ved mam rakovinu. Od lekarou som dostala kopec informacii, knihy, letaky, len ja som nevedela co s tym. Zo zaciatku som na vsetky tie informacne papiere zanevrela, ale postupne som zacala hladat aj sama informacie. Moj liecebny postup bol nasledovny chemoterapia 8 cyklou, operacia a radioterapia. Chemoterapia bola tazka a dlha, skoro 6 mesiacou. Potom nasledovala prva operacia, kde mi odobrali cast z praveho prsnika a lymfanicke uzliny. Histologia potvrdila, ze musia urobit mastektomiu praveho prsnika. V januari 2008 som sa podrobila mastektomii ale zaroven mi spravili aj rekonstrukciu prsnika, co mi velmi pomohlo po psychickej stranke. V maji 2008 som ukoncila liecbu radioterapiou. Bol to strasne dlhy rok a nevedela som, ci sa dozijem aj uzdravenia. Plac a depresia boli na dennom poriadku.

Cely dany boj som prezila v Londyne so sestrou. Rodicia ma prisli 2 x navstivit. Nechcela som, aby videli ako sa trapim, aj ked viem, ze oni sa ovela viac trapili pre mna. Pocas mojej choroby mi zomrel aj priatel na infarkt, takze to mi este viacej zobralo sil. Bojovala som a bojujem dalej. Mam strach z buducnosti. Moje plany stroskotali, ale musim zacat znova zit. Po skonceni liecby som odisla na slovensko na dovolenku. Bola som strasne stastna,ze zas mozem vidiet pribuznych a priatelou. Bol to nadherny pocit. Na vianoce 2008 mi zomrela kamaratka, ktoru som spoznala v nemocnici na danu chorobu.

V novembri 2008 som citila bolesti v rukach, tak som zas absolvovala , CT, MRI, PET CT a dalsie testy. Vysledky dopadli dobre.

Zostala som zit v Londyne a bojujem dalej.

Chcem povzbudit pacientou a ich rodinnych prislusnikou a priatelou, aby stali pri cloveku, aby si nasli cas a porozpravali sa o danej chorobe s nim. Bojujte spolu, aj ked je to velmi tazky boj. Nevzdavajte sa! Bojujte! Chcem sa podakovat mojim rodicom, bratom a sestre, ktori stali pri mne aj ked boli daleko. Sestra (25 r.)to mala najhorsie, lebo bojovala so mnou v cudzine.


« späť

«« 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 »»

Napíšte nám aj Vy

Na našej stránke nebudeme prinášať len informácie z oblasti psychoonkológie, ale jej súčasťou budú aj príspevky od pacientov a ich blízkych. Práve rozprávanie ľudí, ktorí onkologické ochorenie zvládli alebo ho práve prežívajú, o tom, ako sa k tejto náročnej etape postavili, ako ju dokázali zvládnuť, ale v určitom štádiu možno aj nezvládnuť, ako sa vyrovnávajú alebo vyrovnávali so svojimi pocitmi, môže byť pre návštevníkov tejto stránky veľmi cennou inšpiráciou.

Budeme preto veľmi radi, ak sa k nám pridáte - so svojim príbehom, jednoduchým odkazom, alebo radou.

Vaše príbehy, rady, odkazy a fotografie
posielajte na info@onkopacient.sk.

Alebo použite formulár »

Tu si môžete prečítať všetky príspevky »

Pridať na:
Pridať na Facebook! pošli na vybrali.sme.sk Vytlačiť!


Diskusia

Počet komentárov: 3

1. henrieta henrieta 12.02.2017 12:10
Ahojte. Tu je moj cely pribeh po 10 rokoch od diagnostikovania choroby. Asi vsetko sa zacalo prichodom do UK v 2004. Predtym to bol stastny zivot v rodnej zemi obklopeny rodinou, aj ked bez prace. Prisla som sem ako au-pair a hned prvy den zacali problemy a tie boli vzdy ine kazdy tyzden. 14.5.2007 sa mi zivot obratil na ruby. Bola mi diagnostikovana rakovina prsnika 3 stupna. V nemocnici som sa skoro zosypala, zostala v soku a moje prve slova lekarovi boli, ze ja zomieram? Rodicom som nevedela ako to povedat, bala sa o nich a nie o seba. Ved sme boli vyse 2000km vzdialeny od seba. Mama, co do mesta sa nevybrala sama, sa sama vybrala na daleku cestu do Londyna. Mala som vtedy uz sestru v Londyne a tiez priatela - Inda. Ohromena spravou ani neviem ako som prezila prve mesiace. Naraz bolo tolko novych informacii,ktorym som nechapala. Mama sa ma opytala, ze ci chcem sa liecit v Londyne alebo prist na Slovensko. Ja som sa rozhodla pre Londyn a to hlavne koli priatelovi, aby sme boli spolu - naivna som bola. Ako tu funguje NHS som vobec nemala ani potuchy. Po rokoch mozem povedat, ze som sa dostala k super lekarskemu kolektivu, ktori vsetko za mna vybavovali a po telefone len oznamili kde a o kolkej sa mam dostavit na vysetrenia. Lekari ma drzali pri zivote, davali mi silu bojovat, vzdy sa tesila do nemocnice a chodila domov plna energie. Po mesiaci mama odisla spat na Slovensko a hned na druhy den i priatel do Indie a uz sa vobec nevratil. Nebol schopny mi to povedat do oci, len cez email. Boli sme spolu 2 roky, odisiel domov, rodicia ho ozenili a 2 mesiace po svadbe zomrel na infarkt. Zostala som tu len ja a sestra a porazena rakovina. Presla som si chemoterapiou 8 cykly, operaciami, radioterapiou. Cele dni som bojovala, plakala a snivala o niecom krasnom. Snivala som o svojej vlastnej rodine, o dcerke menom Amalka ako ta Vila Amalka z rozpravky. Nepresla minuta, aby som nemyslela na chorobu ci na priatela. Postupom casu som prestala mysliet na neho, ale myslienky na chorobu zostali. Po 13 mesiacoch uspesneho liecenia som sa vratila spat do prace. Mala som tu kamaratku z Litvy, ktora tolko stastia nemala a po vianociach 2008 zomrela. Chcela som sa zaradit do normalneho zivota, chcela som si najst priatela, ale myslienka, ze mam mastektomiu a rekonstrukciu praveho prsnika mi nejako sebavedomie zobralo. Spoznala som jedneho cloveka, ale keby mi ho Boh nikdy nebol poslal do cesty. Okradol ma o vsetky peniaze co som mala, zobral aj tu malu nadej na zivot. Zas som sa snazila postavit na nohy, snazila sa motivovat ako sa dalo. Dostala som sa az v psychologicke, antidepresiva som odmietala. Ved som prezila rakovinu, musim predsa sa pozbierat a ist dalej. V marci 2010 som nahle dostala pneumotorax - lava strana pluc mi odisla, nevedela dychat, pluca sa sfukli na 60%. GP nevedel co mi je, poslal na xray a cestou domov mi volali z nemocnice, nech okamzine dojdem spat na A&E. Tam som sa dozvedela, co mi je a ze som sa zachranila v poslednej minute. Napchali trubicky do tela, presla dalsimi operaciami, zostala v nemocnici 2 tyzdne. Museli mi prilepit pluca o hrud. Preplakala kopec dni a pytala sa preco zas toto. Prestavala som si uz verit, bala sa o svoje zdravie. Dane 2 tyzdne boli hrozne, povedala si, ze uz nebudem bojovat ak sa zas nieco stane. Uz som nevladala. Zas sedenia u psychologicke a zas ten isty kolotoc ako sa postavit na nohy. Po case som sa zas pozbierala a sla dalej. V novembri 2012 som osobne spoznala cloveka, s ktorym som si vyse 2 rokoch pisala kedy-tedy cez email, mobil. Ked sme sa stretli, zalubila sa do neho na prvy pohlad. Nase stretnutia boli ako nase emaili len kedy-tedy. Chcela som viac, ale on len sluboval. V juni 2013 som mala operaciu prsnikou - mastektomia laveho prsnika a nasledna rekonstrukcia oboch prsnikou z tukoch z brucha. Nechcela som uz ziadne silikony v tele, lebo tie po rokoch sa musia vymenit a ja uz som nechcela ziadne operacie. S operaciou som suhlasila po 2 rokoch rozmyslania ci ist do toho ci nie. Na 100% som sa rozhodla rano v den operacie. Co idem podstupit nevedela ani sestra. Ona plakala, ked lekar kreslil po mojom tele ciary ako budu rezat a co. Ked sa lekar pytal, ci to chcem, len som mu odpovedala, ze nech sa radsej nepyta, lebo mozem este utiect. Operacia trvala 14 hodin.Ked som sa prebrala, citila som sa akoby som mala dieru v bruchu. Po nej som sa zas ucila chodit, hybat rukami. Moje telo je sama jazva, len na bruchu mam 50cm jazvu.... S odstupom casu mozem povedat, ze som sa rozhodla spravne. Som hrda na seba, ze som sa dala na danu operaciu a mam rada svoje telo take ake je. Za jazvy sa nehanbim a nezakryvam ich, ak nemusim. Bolo mi smutno, ze zas musim to prekonat sama, ale mamka dosla zas do Londyna a sestra bola tu tiez. V marci 2014 som mala lokalnu operaciu, kde mi mali spravit bradavky. Lekari mi povedali, ze je to nic, po tom vsetkom co som uz presla. Bohuzial, moje telo zareagovalo inac. Stihli spravit len jednu bradavku, pretoze som omdlievala, tazko dychala a srdce zacalo bit nepravidelne. Museli narychlo ukoncit operaciu, koli srdcu. Zacala som chodit na vysetrenia so srdcom. To, ze mam malu dieru na srdci mi zistili este v roku 2007, vtedy mi bolo povedane, ze som sa tak asi uz narodila. Pred kazdou operaciou som mala kompletne vysetrenia, len akosi tentoraz srdce to uz nezvladalo, alebo ze by strach, kedze som bola pri vedomi, neviem to dodnes. Kamarata som nevidela par mesiacou a potom sa zas ukazal s casu na cas. Vo februari 2015 som zistila, ze som tehotna. Bol to sok, ktoremu som nemohla uverit. Nevedela som co robit. Po dietati som tuzila, ale takto? Ved moje zdravie je na figu, vzdy nejake problemy. Dokazem ho vynosit bez problemou? Bude dieta zdrave? Mala som kopec otazok, ale nik mi nevedel na ne zodpovedat. Ze by som sa ho vzdala, mi tiez prebehlo myslou, ale po precitani viac o interupcii som uz na to ani nepomyslela. Rozhodla som si ho nechat a modlila sa kazdy den, aby sme to zvladli. Moj breast clinic team povedal, ze po ich stranke som ok. Kazdy kto ma poznal a vedel cim som presla zostal v soku. Najviac mi pomohlo rozhodnutie mami, ze to zvladneme, aj ked to nebude lahke. Od zaciatku som vedela, ze zostanem single mum, ale tajne som dufala, ze otec dietata sa zmeni. Na jesen 2015 sa mi po 45 hodinovom porode narodilo krasne, zdrave dievcatko. Dala som jej meno po Vile Amalke a druhe po mamine. Splnil sa mi najkrajsi sen. Ten pocit stastia sa tazko da opisat. Modlim sa, aby sme boli zdrave, aby sme zvladli prekazky, problemy. Otec Amalku nechce, vykrical mi, ze ked som si ju nechala, nech sa o nu postaram.....a jeho rodina ju tiez odmieta. Vratila som sa spat do prace na part time, kde sa ma znazia vystvat uz 4 roky. Hladam si novu pracu, ale akosi nemam stastie. Mam peklo v praci, ale koli malej musim v nej zostat pokial nenajdem novu. Po tom vsetkom co som prezila, mi zostalo trosku nadeje na lepsi zivot, aj ked viem, ze bude to tazke. Kazde rano sa tesim na usmev mojej princezny. Operaciu druhej bradavky akosi neriesim. Mam strach ist na dalsiu operaciu, mozno raz ….. Tohto roku je tomu uz 10 rokou, myslienky na chorobu ustupili, uz nemyslim na to kazdu minutu, ale strach ostal. Moje zdravie je raz hore a raz dole. Snazim sa byt pozitivna a verit, ze vsetko bude ok, aj ked to ide velmi tazko. Moje velke DAKUJEM patri sestre a rodine, bez nich by som to nezvladla.

2. henrieta henrieta 23.02.2011 22:11
Ahoj moja, mam sa dobre, aj ked nastali trosku komplikacie. V lavom prsniku mi zacali pracovat bunky, tak som zas presla vsetky vysetrenia a cakam na dalsie MRI. Lekari sa o mna super staraju. Zijem stale v Londyne a tesim sa z kazdeho dna. Ozvi sa niekedy. H.

3. zahradkatka zahradkatka 10.02.2011 15:10
Ahoj Henrieta velmi by som chcela pocut, ze sa mas dobre a dari sa ti. Drzim ti palce.

Pridať komentár:

Musíte byť prihlásený.

Prihlásenie | Registrácia